Ako ďaleko je do nebíčka?

Malému, tým myslela nášho 3-ročného Filipka. Mal deduška rád, nechcela ho takto raniť. Ale Filipko čosi postrehol. - Tatík, kto zomrel? – opýtal sa ma, keď som položil slúchadlo. - Nikto, prečo si to myslíš? – zaklamal som nešikovne. - Počul som, ako mamka povedala to slovo. Tak kto zomrel?To už nemalo zmysel klamať, skúsil som polopravdu: - No totiž, jeden ujo. Už bol veľmi starý a tak zomrel. Ale keďže bol celý život veľmi dobrý, už sa na nás všetkých usmieva z nebíčka. - A tatík? – zodvihol na mňa svoje anjelské očká - Ty kedy pôjdeš do nebíčka? Hrdlo mi stislo tisíc zverákov. Pohľadom som začal kontrolovať pavučiny na plafóne, aby si Filipko náhodou nevšimol moje zmáčané oči. A keby ste sa ma náhodou opýtali, čo som dnes robil po zbytok dňa, v podstate ani netuším. Nevedel som sa tej myšlienky zbaviť.„Bdejte, lebo neviete, kedy príde deň a hodina“ - 1000 x vypočuté, 1000x vyfučané. Môj syn mi urobil inventúru duše, ako už dlho nikto nie. Synček môj, naozaj neviem, kedy sa tam vyberiem. To nevie nikto z nás. Čo to by som však predtým rád ešte stihol. Chcel by som zveriť tvojmu srdiečku tajomstvo, pre čo sa oplatí na tomto svete žiť a prečo sa treba zo života tešiť. A čím budem odteraz žiť ja? Aby sme sa raz, v tom neprebádanom a tajomnom nebíčku, usmievali všetci.