Viete aký je to pocit pozerať sa na umierajúceho človeka? Mnohí z vás to už vedia. Tí mnohí mi iste dajú za pravdu,že je to snáď najväčšie utrpenie, aké môže človeka na tomto svete stretnúť. Ak príde smrť náhle a nečakane ako zlodej, ak sú jeho obeťou ľudia dovtedy zdraví, mladí, či dokonca deti, je to rana osudu, s ktorou sa nezmierime po celý zvyšok života. Ak sa však jedná o príbuzného s ťažkou, dlhotrvajúcou a nevyliečiteľnou chorobou, prežívajúceho denne nesmierne utrpenie, často považujeme smrť za isté vykúpenie. V taký čas sa s ňou dá jednoducho skôr pomeriť a snáď ju dokážeme aj pochopiť. Pochopiť, že aj ona má na tomto svete svoje miesto a svoj význam.
Čo myslíte, ako vníma "cudzieho" umierajúceho človeka lekár, ktorý si vďaka svojej práci so smrťou takpovediac tyká? Odpoviem sám za seba. Je to pre mňa zakaždým frustrujúci pocit akejsi prehry. Sedíte za šachovnicou, na druhej strane sedí smrť a hrá čiernymi figúrami. Hrá sa o život. Kto vyhrá, ten "berie" pacienta - človeka. Buď vyhráte, alebo prehráte. Remíza v tejto partii neexistuje. Ponorením tváre do dlaní však nič nevyriešite. V taký čas treba smrti svoju prehru športovo priznať, avšak pokiaľ možno - poučiť sa z nej. Sústrediť sa, aby ste ďalšie partie hrali lepšie, aby sa z vás stal, pokiaľ možno, veľmajster. Musíte sa preto rýchlo otriasť, zdvihnúť hlavu a pomáhať tým, ktorým sa pomôcť dá. Takto to chodí dookola, zakaždým, stále.
Keďže sú tieto bizardné partičky našim každodenným chlebíkom, nato aby sme to vydržali, musíme naše city obohnať stredne vysokým múrom. Takým, aby sme zaň na jednej strane videli, aby sme na strane druhej zabránili smútku a beznádeji dostať sa nám pod kožu.
Tomuto všetkému sa dá časom ako-tak prispôsobiť. Ako sa však mám cítiť, keď mi smrtka za šachovnicou dáva na frak, pretože mi jednoducho chýbajú figúrky? A vôbec nehovorím o nejakých superdrahých ultramoderných vymoženostiach génového inžinierstva. Hovorím o bežných, pomerne lacných liekoch používaných desaťročia.
Existuje chorobný stav zvaný malígna hypertenzia. Je poriadne zriedkavý, ale o to nebezpečnejší. Je to stav, keď vám ortuť ide z tlakomera vyskočiť a vy ani za nič na svete tlak nedokážete skrotiť. Vtedy prichádzajú na rad lieky podávané do žily, ktoré pôsobia zväčša mechanizmom extrémnej vazodilatácie - t.j. rozšírením ciev. Výsledkom je vo veľkej väčšine prípadov pomerne rýchly pokles krvného tlaku. Samozrejme, liečba so sebou prináša veľké riziká, pacient musí byť od hlavy po päty napojený na rôzne "pípadlá", ale v taký čas jednoducho nemáte na výber. Buď, alebo.
Bohužiaľ, toto bol nerovný súboj. S oštepmi proti tankom. Jednoducho nám nedošla dodávka zbraní. Zbraní, ktoré však človeka nezabíjajú, ale práve naopak - zachraňujú ho. Spomínané lieky sú totiž na Slovensku od istej doby iba na "mimoriadny dovoz". V praxi to znamená, že dostať sa k nim je prakticky nemožné. Darmo potom presedíte hodiny so slúchadlom pri uchu a obvoláte všetky nemocnice v okolí. Keď nie sú, tak nie sú. Proti smrti nemáte najmenšiu šancu.
Vtedy lekárovi ostanú len oči pre plač. Aká bude ďalšia partia?
