Starček či starenka vyžadujúci neustálu opatrovateľskú starostlivosť, sú pre štát doslova príťažou. Takýto človek nie je a už nikdy nebude ekonomicky aktívny, pričom jeho liečba a starostlivosť stojí nemalé finančné prostriedky. Čo na tom, že má za sebou desiatky rokov tvrdej driny a státisíce odvedené do zdravotnej poisťovne? Že si založil rodinu, z ktorej postupne vznikali ďalšie rodiny, ktorých členovia štátu odvádzajú nemalé dane? Štát to všetko vidí inak a preto sa k uvedenému pacientovi aj "patrične" správa.
Úplne najlepším variantom je dobrovoľne a bez zbytočného reptania zomrieť. Deduško si na sklonku života aspoň ušetrí psychické traumy z nešetrného zaobchádzania a neustáleho fúrikovania po nemocniciach. Štát nemusí "prebytočnému" človeku platiť lieky, zdravotné pomôcky, hospitalizácie. Spokojnosť je, prepytujem, obojstranná.
V skutočnosti to vyzerá nasledovne. Chronicky ležiaci pacient je pre nemocnicu ako horúci zemiak. Súčasný systém platieb zdravotných poisťovní totiž tlačí oddelenia napĺňať príslušné limity, vedenie nemocnice zasa vyžaduje pozitívne ekonomické ukazovatele. Z toho vyplýva snaha o vysoký obrat pacientov, do maximálnej možnej miery skrátiť trvanie hospitalizácie, pričom je žiaduce, aby samotná hospitalizácia čím menej stála, teda aby sa spotrebovalo čo najmenej liekov. Imobilný, chronicky chorý pacient, je v tomto systéme pacientom vyslovene nežiadúci, preto logicky prichádza snaha o jeho skoré prepustenie, či aspoň preloženie na iné oddelenie. Druhé oddelenie ho pár dní podrží (urobí si čiarku za ďalšiu hospitalizáciu z danej poisťovne) a opäť ho presunie inam. Možnosti hospitalizácie na oddelenia pre dlhodobo chorých, geriatrie či doliečovacie oddelenia sú veľmi obmedzené, ich počet je silne poddimenzovaný.
Sny o hospicoch, kde by aj odchod z tohto sveta mohol byť dôstojný, zatiaľ ostávajú iba snami. Je tak veľa žiadať pre umierajúceho patričné súkromie, kde by mali príbuzní kedykoľvek prístup, opatrovateľskú starostlivosť (nie formou jednej sestry na 30 pacientov, ako je to bežné), základnú lekársku starostlivosť (predovšetkým tekutiny, analgetiká, kyslík), či možnosť pripraviť sa na odchod po duchovnej stránke? O čo vlastne ide tomuto štátu, ak mu nezáleží na vlastných ľuďoch?
