Sympatickášesťdesiatnička k nám bola prijatá pre značný hmotnostný úbytok anechutenstvo. Po úvodných diagnostických rozpakoch nás ultrazvuk a CTbrucha uviedli "do obrazu". Karcinóm žlčníka, s početnými metastázami vpečeni. Jeden z najzhubnejších a najrýchlejšie progredujúcich nádorovvôbec. Keďže sa vo včasných štádiách klinicky neprejavuje, väčšinou sazachytáva neskoro a prognóza preto býva veľmi zlá. Naša pacientka tovšetko do detailov vedela.
Prikaždučkej vizite som ju našiel so zopätými dlaňami, v ktorých sahompáľal drevený ruženec. Sedela na posteli, vychudnutá, s nesmiernymibolesťami, ktoré spôsobovalo rýchle prerastanie nádoru do okolia. Nikdyich však nedala najavo. Nikdy sa mi neposťažovala. Nikdy predo mnouneplakala. Pozrela na mňa, milo sa usmiala a položila modlitebnú knižku na stolík.
Behomniekoľkých dní sa jej stav rapídne zhoršil. Už do seba nedostala anilen trocha vody, nieto ešte tuhšej potravy. Keďže jej upchávajúce sažlčové cesty spôsobovali žltačku a s tým súvisiace úporné svrbeniekože, rozhodli sme sa pre endoskopický výkon, pri ktorom sa do žlčovýchciest zavedie takzvaný stent - kovová výstuž, aby mohla žlč voľneodtekať. Keďže u nás sa v tom čase takýto výkon nerobil, požiadali smepreto našich kolegov z Vojenskej nemocnice. Ja ako mladý sekundár, sompacientku sprevádzal. Počas dvojhodinového čakania sa mi pani, sediacna invalidnom vozíku, najmenej 5 krát ospravedlnila, že tu s ňou musímčakať, že ma len zdržuje a že mám určite oveľa dôležitejšiu prácu.
Výkonsa síce podaril, ale stav sa nezlepšoval. Práve naopak. Napriek tomu sajej počas mojich každodenných návštev na trasúcich perách zo všetkýchsíl držal úsmev. Posledný krát somju navštívil asi hodinu pred smrťou. "Ako sa dnes máte?", znela mojaobligátna, možno nie práve šťastne položená otázka. Otvorila oči a zposledných síl odvetila: "veľmi dobre pán doktor".
Nadruhý deň zamyslene sedím za počítačom, píšuc "prepúšťaciu správu". Vjej prípade by sa kľudne mohla volať prekladacia správa do neba. Vtomna dvere ktosi jemne zaklope. Bola to jej dcéra. V ruke držala kvietoka z igelitky jej presvitala neska a nugátový dezert.
- "Prepáčte, ale to snáď nemyslíte vážne. To od vás nemôžem prijať. Ja vám idem kondolovať a vy mi dávate toto?"
- To boloprianie mojej mamky, pán doktor. Trvala na tom, že keď bude "povšetkom", musím vám tieto skromné darčeky dať. Ako prejav vďaky, že ste sa o ňu počas celej tej strašnej choroby staral.Za to všetko vám chce poďakovať.
Ajja vám, milá pani, zo srdca ďakujem. Ani nie tak za ten dezert, aj keďbol sladučký. Ďakujem vám hlavne za to, že ste mi svojím prístupom kusmrti dala návod na život.
