Dovolím si vás preto v krátkosti oboznámiť s administratívnou prácou, ktorú lekár "venuje" jedinému pacientovi.
Lekár, ktorý prijíma pacienta na ambulancii (u nás v službe je ambulantný lekár zároveň aj lekárom oddelenia) napíše kompletný nález, vrátane stručnej anamnézy a dostupných výsledkov (EKG, prípadne známych laboratórnych výsledkov), nález sa končí vlastnou príčinou, pre ktorú pacienta prijíma do nemocnice. V podstate rovnaká písačka, ale podstatne obšírnejšia, s kompletnou anamnézou (napr. u 100 ročnej babičky podľa platných predpisov nemôže chýbať čas prvej menštruácie a pod.), sa robí na oddelení – je to tzv. Vstupné vyšetrenie.
Ďalej pri príjme lekár vypisuje tzv. hlásenku – ktorá má časť A, B a najnovšie aj C, čo sú 3 klasické A4-ky, tieto hlásenky sú potom odosielané do Prijímacej kancelárie.
Medzitým sestry pripravia čistý chorobopis, kde opäť – tentoraz perom, lekár na úvod napíše aktuálne ťažkosti pacienta a objektívne vyšetrenie pri príjme (robí teda v krátkom čase po tretí raz to isté). Napíše pokyny pre sestry – odbery na tzv. STATIM a plánované odbery, akútnu a chronickú liečbu, či má byť pacient monitorovaný, má mať kyslík, má sa mu merať diuréza, atď......
Ešte pred samotným prijatím musíte pacienta poučiť, že ho teda budeme liečiť a on bude náš pacient, či mu to je jasné a či s tým súhlasí – vypĺňate ďalšiu A4-ku, nutný je podpis pacienta. V prípade ak sa pacient nie je schopný podpísať, zaznačí sa to, a podpisom to overia minimálne dvaja prítomní svedkovia.
No a ďalšia A4-ka je poučenie o tom, že ak pacient svojvoľne opustí oddelenie, marí tým poskytovanie zdravotnej starostlivosti, opäť vysvetľovanie, vypĺňanie, podpisovanie. Ak nie je pacient schopný podpisu /čo je u akútneho príjmu veľmi časté/, nutný je podpis aspoň 2 svedkov.
Napokon, poučenie o tom, že pacient nemá mať u seba cennosti a väčší obnos peňazí, resp. že za ne neručíme, samozrejme, podpis pacienta.
Tak, príjem by sme administratívne mali za sebou. Pripomínam, že akútny pacient zväčša nie je žoviálny týpek, ktorý si prišiel z kaviarne od naproti len tak poklábosiť. Je to človek v ohrození života, ktorý má všetky tie papiere, podpisy a keci okolo toho totálne v paži a zúfalo čaká nato, že mu reálne pomôžete, že sa prestane dusiť a prejdú ho tie neznesiteľné bolesti na hrudníku.
V bežný deň hospitalizácie je papierovania o niečo menej. Zápis do dekurzu – s prepísaním liečby, napísaním vizity a pokynmi pre sestry, nezaberie viac ako 15 minút. Pri každom zápise v dekurze samozrejme nesmie chýbať dátum, čas, váš podpis a pečiatka. K tomu prirátajme žiadanky o špeciálne a konziliárne vyšetrenia (počas hospitalizácie ich má pacient aj zo 10), žiadanky na prevoz pacienta (keďže naša nemocnica má pavilónový systém, prakticky každé vyšetrenie je v inej budove). Vo vypisovaní žiadaniek jednotlivých laboratórnych vyšetrení nám väčšinou pomáhajú sestry, stačí váš podpis a pečiatka. Veľkým pomocníkom nám je Informačný systém – najväčšia softwérová gebuzina, akú kto kedy vymyslel. A keby aspoň fungoval. Denne telefonicky otravujeme pracovníčky laboratória, že síce máme Informačný systém, ale laboratórne výsledky klasicky zasa nedošli, či by nám ich láskavo mohli nadiktovať (a pracovníčky laboratória sú právom zo dňa na deň viac nasraté).
Uvedené množstvo dennej administratívy si vynásobte 10-12-timi, toľko má totiž jeden sekundárny lekár v priemere pacientov.
Pacientov stav sa napriek našej liečbe zlepšuje - blíži sa vytúžený koniec hospitalizácie. Prepúšťacia správa predstavuje na Internom oddelení v priemere 2 husto písané A4 – samozrejme opäť s našim geniálnym softvérom, ktorý zhruba každú tretiu správu nenávratne vymaže tesne pred vytlačením a uložením. Správy sa tlačia 3-4 krát, podpisuje ich primár, resp. prednosta a ošetrujúci lekár.
Po prepustení vypisujete, resp. ukončujete Úradný chorobopis a tzv. sčiták, niekde aj Správu pre ošetrujúceho lekára – sú to 3 A4-ky, ale aby som neklamal, obsah je ten istý, dáte si to do stroja cez kopirák. Ďalej musíte ukončiť 2 až 3 hlásenky, ktoré ste napísali pri príjme. Obsah je síce identický s predošlými papiermi (s Úradným chorobopisom a sčitákom), ale veď predsa aj úradníci majú svoje rodiny, či nie? Ako posledná je hodina pracovného vyučovania - poslednú stranu Úradného chorobopisu oblepíte z oboch strán prepúšťacou správou. Napokon skontrolujete, či je v chorobopise poriadok, či z neho nevypadávajú EKG záznamy a podobne. Takto pripravený chorobopis nežne uložíte na kôpku, kde sa ho už chopí pani sekretárka na ďalšie administratívne spracovanie.
A čo sa týka zdravotných sestier? Tie sú na tom ešte horšie. Celé 12-hodinové zmeny trávia vypĺňaním totálne nezmyselných lajstier. Táto prevratná novinka má aj meno - volá sa Ošetrovateľský proces. Sestry doň píšu, ako perfektne by sa venovali pacientom, keby ovšem nemuseli vypisovať tie kraviny, ktoré aj tak nikto nečíta a po prepustení pacienta skončia v koši.
Vonkoncom si nemyslím, že vyššie uvedené byrokratické orgie sú jedinou príčinou nedostatočnej starostlivosti o pacienta zo strany lekára, zohrávajú však veľmi podstatnú úlohu. Niekedy mi to (s trochou nadsádzky) pripadá, že pacient je len akýsi vedľajší produkt v obrovskej byrokratickej mašinérii nášho postsocialistického zdravotníctva.
