Práca s alkoholikmi je nesmierne náročná. Sú špinaví, neoholení, smrdia, často ich prinesú vo vlastných zvratkoch, pomočených. Bývajú veľmi agresívni až nebezpeční, jednak pri delíriu, abstinenčných príznakoch, či pri alkoholom spôsobenom toxickom poškodení mozgu. Z rozhovoru s nimi máte často pocit, že na vlastnú chorobu kašlú, respektíve si jej závažnosť odmietajú plne uvedomiť. Že cirhóza je tak závažné poškodenie, z ktorého sa pečeň už jednoducho nepozbiera, ich vonkoncom netrápi. Že jediná šanca, ako zastaviť progresiu ochorenia, je navždy a úplne prestať piť. Že žiadne zázračné pilulky tu nepomôžu.
Darmo im budete hovoriť, že cirhotici zomierajú mladí a to často hrôzostrašnou smrťou, na masívne krvácanie z pažerákových varixov, na zlyhanie pečene,či na ťažký alkoholový zápal pečene. Zbytočné sú reči o častom karcinóme pečene, ktorý je veľmi zhubný a liečba prakticky neúčinná. A tiež že ťažká porucha imunity má za následok časté zápaly pľúc, či zápaly pobrušnice, ktoré bývajú fatálne. Väčšina alkoholikov dokonca konzum alkoholu popiera. Budú sa dušovať, že celé roky k alkoholu ani nepričuchli. Maximálne si dajú občas po obede jedno pivo, aj to nealkoholické...
Jediné, čo títo pacienti naozaj chcú, je dostať sa čím skôr z nemocnice a to s jediným cieľom - dostať sa opäť k alkoholu. A ako som spomínal v úvode, je im väčšinou vyhovené.
Za svoju pomerne krátku, 5-ročnú prax, som videl stovky alkoholikov. Snáď preto hovorím nie len z počutia, ale aj z vlastnej skúsenosti.
Myslím, že sa často zabúda na to, že alkoholizmus je choroba. Pýtam sa, možno súdiť človeka, ktorý ako dieťa nepoznal lásku, keď obaja rodičia chodievali domov denne naliati a mlátili ho deň čo deň hlava nehlava? Možno súdiť človeka, ktorý prežil nesmierny zármutok zo straty partnera, dieťaťa? A vôbec, máme my právo niekoho súdiť?? Kto si bez viny, nech hodí kameňom..
Myslím že alkoholici si našu starostlivosť, tak ako ostatní chorí, zaslúžia. Ich zdanlivý "nezáujem" o svoju chorobu a o jej liečbu je spôsobený práve chorobou samotnou - alkoholizmom. Častý postoj lekárov "keď sa chce prepiť k smrti, ja mu brániť nebudem", je podľa mňa desivý. Prečo psychiatri pomáhajú ľuďom s depresiou, ktorí to často "dotiahnu" až k pokusu o samovraždu? Tiež si môžu povedať: "Nech to len urobia. Ak chcú zomrieť, ja im v tom brániť nebudem".
Alfou a omegou liečby je s alkoholom prestať. A tu je základný kameň úrazu. Človek, hoci silný alkoholik s poškodeným mozgom, je svojprávny a na protialkoholické liečenie ho násilím nedostanete. Ak aj áno, výsledky týchto liečení nie sú ktovieaké. Recidívy sú časté, len menšia časť pacientov vydrží trvale abstinovať.
No a čo som to vlastne chcel povedať? Berme alkoholikov ako ľudí, ako chorých ľudí, ktorí potrebujú našu pomoc. Ak ju príjmu, urobme všetko pre to, aby sa ich stav zlepšil. V skorších štádiách môžeme dosiahnuť úplné uzdravenie. Môžeme docieliť, že sa "alkoholik" so vztýčenou hlavou vráti do normálneho života. Do svojej rodiny, do svojej práce. A ak našu pomoc odmietnu, aspoň budeme mať pocit, že sme urobili všetko čo sme mohli, a že v hrudníku nosíme srdce, nie chladný kameň.
