"Muž, ktorý sa hral na Boha" je názov skvelej knihy Robina Cooka. Autor v nej píše o kardiochirurgovi, u ktorého pocit moci "rozhodovať" o živote a smrti nabral neuveriteľné rozmery. Kniha je samozrejme fikciou autora, no v mnohých črtách nie je príliš vzdialená od reality. A nech sa na mňa kolegovia lekári za kritiku do vlastných radov nehnevajú. V menšej či väčšej miere sa dotýka mnohých z nás.
Zďaleka neplatí, že každý človek z titulom MUDr. pred menom oplýva mimoriadnou inteligenciou. Určite všetci poznáte lekárov, ktorí sú jednoducho hlúpi. Často to zistíte hneď na prvý pohľad. V takomto prípade stačí jednoducho zájsť ku inému lekárovi a "problém" je vyriešený.
Lekári ktorých mám na mysli, sú však celkom iní. Pôsobia veľmi inteligentne, distingvovane, chodia elegantne oblečení. Tvária sa vážne, odmerane, akoby nechodili ani tam, kde aj králi chodia pešo. Vo všetkom sa vyznajú, s nikým nepotrebujú nič konzultovať. Nepoznajú slovíčko neviem, nie som si istý. Pred pacientom si nezabudnú ponadávať, aký to bol vôl, ktorý ich liečil pred nimi. Pri komunikácii pritom, na zdôraznenie svojej vážnosti, používajú laikovi nezrozumiteľné latinské výrazy. Často riadia liečbu chorôb, ktoré nijakovsky nesúvisia s ich špecializáciou. Napriek tomu sú presvedčení, že všetkému rozumejú lepšie ako ktokoľvek iný. Sú hluchí a slepí voči svojim nedostatkom, odmietajú kritiku. Berú ju len ako závisť hlúpučkých kolegov. Neraz dokonca pociťujú potrebu odovzdávať svoje "nesmierne bohaté" vedomosti študentom a mladším kolegom.
Takíto lekári sú mimoriadne nebezpeční. Ich nebezpečenstvo spočíva v absolútnej nekritičnosti voči sebe samému, v odmietaní predstavy, že každý je omylný. U pacientov sú pritom často veľmi obľúbení. Veď taký doktor, ktorý chodí pekne oblečený, rozpráva po latinsky a všetkému rozumie lepšie ako ostatní, musí byť predsa špica. Výsledkom práce takéhoto "odborníka" sú potom desiatky a desiatky hrubých medicínskych prešľapov s vážnym poškodením zdravia pacienta.Byť lekárom s takýmito vlastnosťami je samé o sebe ťažkou diagnózou, ktorá však paradoxne nepoškodzuje ich samých, ale ohrozuje ich pacientov.
Poznám lekárov, na ktorých sa uvedené kritériá hodia ako na mieru ušitý kabát. Myslím však, že pomerne mnoho z nás lekárov má občas tendencie preceňovať svoje schopnosti. Buďme preto sebavedomí, stojme si za svojím názorom, ale zároveň buďme voči sebe samým kritickí. Inak nemáme právo nič namietať voči nedôstojnému postaveniu lekára v spoločnosti, ktoré je bohužiaľ tvrdou realitou.
