Hlavným vinníkom je dvojmesačná Karolínka. Karolínka totiž vonkoncom neakceptuje jasne vymedzený začiatok a koniec zápasu. Môj hlad po športovom vyžití raz dva zaženie napríklad tým, že mi ogrcká tepláky a zaklincuje to zdanlivo nevinným úsmevom. Najrozličnejšou paletou zvukou, ako napríklad mľaskaním, krochkaním, mrnčaním, až po prácu dolných dýchacích ciest, si vyžaduje neustálu pozornosť. Beckhamove priame kopy, Ronaldinhove kľučky, či Čechove robinzonády, sú jej pritom úplne ukradnuté. Pravdou zas je, že povzbudzuje veľmi vytrvalo a nahlas, a to vrátane prestávok, bez ohľadu na to, kto hrá.
Tri a pol ročný Filipko Karolínke v rušení môjho športového zážitku skvele sekunduje. Najprv po mne ako správny cowboy na rodeu statočne skáče, dusí ma a zakrýva mi oči. V prípade neúspechu skočí pred obrazovku a začne sa vyškierať, prípadne ju poriadne opľuje, aby získal čas. Keď sa už nedá inak, aspoň rozsype po zemi starostlivo pripravené búrske oriešky. Dobre vie, že po zadku aj tak nedostane. To by totiž tatino musel odlepiť svoje oči od obrazovky..
A tak denne zvádzam tuhý boj proti trojnásobnej presile, ktorá mi chce zabrániť v obohacovaní môjho športového ducha. Muži, ak máte podobný problém, prosím, podporte ma v nastávajúcich voľbách. Hlavným a zároveň jediným cieľom mojej strany bude spomínaný mailový obežník presadiť ako preambulu ústavy. Budúce majstrovstvá tak už snáď budú v suchu...
