Pojem "liek prvej voľby" sa v medicíne v súčastnosti používa veľmi často. Je to skupina liekov, ktorou obyčajne určitú chorobu liečiť začínate. Naopak, pojem "liek poslednej voľby", som tuším ešte ani nepočul. Za určitých okolností, vo chvíľach, keď sa stav pacienta rapídne zhoršuje a od smrti ho delí iba krôčik, ostáva na lekárovi úvaha, či použiť tzv. "ultimum refugium". Akéhosi žolíka v rukáve. Vytiahnuť liek, zákrok, operáciu, ktorá je mimoriadne riskantná, znamenajúca však zároveň úplne posledný pokus o záchranu človeka.
Prednedávnom sa náš zbor starešinov výrazne omladil. Dvadsaťpäť ročného pacienta veru inak často na internom nenájdete. Vcelku sympatický mladík s moderným "lookom" mal len jednu chybičku krásy. Tam, kde sa kedysi pod kožou črtali modré žilky, ostali len stvrdnuté, červené a zapálené, či pomerne čerstvé stopy po vpichoch.
Mladík by sa inak určite do nejakého ošarpaného špitála zavrieť nedal, ale keď už sa pre ťažký dych nevedel ani obliecť a z opuchnutých nôh mu po kvapkách stekala zadržaná voda, rozhodol sa pre svoje osobné "ultimum refugium".
Už po necelom dni sa u neho začali prejavovať veľmi silné známky jeho smútenia za starou dobrou bielou "kamarátkou". Ani celý arzenál upokojujúcich liekov nezaberal. Keďže u nás, zatiaľ, (a našťastie) takýchto fešákov na dennom poriadku nemáme, po radu sme zavolali do miestneho Centra pre liečbu drogových závislostí. Tam sa už len pri vyslovení jeho mena chytali za hlavy...
Jednalo sa o viac ako známu firmu. Do protidrogových centier chodieval častejšie, ako Paganini na koncerty, akurát jeho návraty boli trocha menej slávne. Zväčša po hromozvodoch a zábradliach, cez vytlčené obloky a pozamykané dvere. Za necelých 8 rokov do svojich žíl stihol vpraviť takmer všetko možné aj nemožné. Je vraj malý zázrak, že ešte vôbec žije. Každopádne nám poradili, ako mladíka ako tak spacifikovať. Síce zasa iba drogou, aplikovanou však pod lekárskym dohľadom. Niečo na spôsob známeho "metadonu".
Jeho problémy s dýchaním a opuchmi sa však príliš nezlepšovali, skôr naopak. Príčinou bolo jeho srdce, v porovnaní s ktorým je aj handra našej pani upratovačky hotová fitnesska. Aj pri maximálnej liečbe, s kyslíkovou maskou na hlave, bol neraz modrý ako slivka, dýchavičný, že nevyslovil súvislú vetu. Pri chvíľkovom zlepšení stavu však nikdy nezaváhal a odšuchtal sa na balkón - na "zdravotnú". Aby sa z tej hromady kyslíka zasa neotrávil.
U jeho rovesníka by bola jednoznačným riešením transplantácia srdca. U neho, ako ťažkého intravenózneho narkomana, naviac s aktívnou hepatitídou C, neprichádzala do úvahy. Koleso nešťastia sa fakticky uzavrelo.
Takto to išlo asi 2 týždne. Po nich už žiadne zdravotné cigaretky neprichádzali do úvahy. Modrá farba si ho definitívne obľúbila. Len neustále pumpovanie jeho srdca výkonnými katecholamínmi ho delilo od smrti. Vidieť zomierať 25-ročného chlapca nie je práve príjemné, akokoľvek si svoj stav zapríčinil sám. Asi práve preto v tejto chvíli prišlo naše "ultimum refugium".
Nový preparát, používaný v liečbe ťažkého srdcového zlyhania, ktorý je na Slovensku registrovaný od roku 2005, máme v obmedzenom množstve k dispozícii už aj my. Obmedzenie spočíva predovšetkým v jeho cene - jedna ampulka stojí asi 38 tisíc korún. Pre porovnanie, 200 tisíc je náš rozpočet pre všetkých - t.j. asi 100 hospitalizovaných pacientov na mesiac. Riziko jeho podávania je veľmi vysoké, efekt zasa veľmi rozmanitý. Niekomu k životu nepridá ani sekundu, niekomu aj 6 mesiacov. Komu ho dáte a komu nie?
Tomuto mládencovi sme ho dali. Po dvojdňovej infúzii sa jeho stav zlepšil na nepoznanie a po ďalšom týždni už bol doma. Uplynuli odvtedy síce už 3 mesiace, ale mám ho stále pred očami. Raz sme ho dokonca zazreli korzovať po košickom korze. Hľadal šťastie, alebo zase raz iba to biele svinstvo? A doteraz, skoro denne rozmýšľam, či to naše slávne ultimum refugium nebolo len predĺžením jednej smutnej, labutej piesne.
