Od tretieho ročníka medicíny sme začali chodievať na oddelenia medzi ozajstných, "živých" pacientov. Vtedy sme už boli po prvýkrát celí v bielom ako ozajstní doktori, pričom sa nám okolo krku ležérne hompáľali novučičké fonendoskopy (s ktorými sme pri najväčšej snahe počuli veľké houby s makom). Väčších frajerov by ste vtedy široko - ďaleko nenašli.
Hej ty dedko s paličkou, kam sa hrabeš? Hádam si len nemyslíš, že ťa pustím cez dvere ako prvého! Čo na mňa tak zíza tá chudera upratovačka? Nech sa radšej stará o svoje pretekajúce vedro. A čo vy, obyčajné prostučké sestričky? Čo sa tak uškŕňate? Ešte ste vari nevideli poriadneho doktora?
Absolútny vrchol dosiahlo moje ego po promócii. Z nadpozemskej výšky som iba sem tam okolitému plebsu venoval pohŕdavý pohľad, aby som sa v duchu pobavil na tých primitívnych rečiach a prízemných problémoch. Nie sú ako ja - vyvolený, dokonalý, majúci v rukách životy iných.
Aj vzťahy k sestričkám sa v mojich začiatkoch práce na oddelení niesli v podobnom duchu. Všetky do jednej mi pripadali tak neuveriteľne drzé, akoby vôbec nemali rešpekt a úctu k môjmu titulu, akoby si nedostatočne uvedomovali moju genialitu a nenahraditeľnosť. Hádam ma len nejaká stredoškoláčka nebude poučovať? Ja som tu šéf, drahá moja, ja som niekto, nie ty!
Kým som vytriezvel, trvalo to hodnú chvíľu. Len postupom času som zisťoval, že mladý ucháň po skončení školy je pre pacienta väčším nebezpečenstvom, ako choroba sama. Že od skúsenej zdravotnej sestry sa toho môžem naozaj veľa naučiť.
Až som napokon definitívne odložil svoj pláštik arogancie, ktorý bol ušitý z falošných pocitov nadradenosti a dokonalosti. Dnes poznám len málo povolaní, pred ktorými mám väčšiu úctu, ako je práca zdravotnej sestry.
Predstava uhladenej a navoňanej sestričky v sexi uniforme, s novučičkým účesom, make-upom a nalakovanými nechtami, ktorá občas s úsmevom podá teplomer, inokedy spustí infúziu či pichne injekciu a slastne si pritom vychutnáva každú sekundu v práci, sa hodí snáď len do amerických filmov a argentínskych telenoviel. Realitou slovenskej zdravotnej sestry je tvrdá, nedocenená drina. Od skoručkého rána, keď ja ešte spokojne pochrapkávam vo svojej inšpekčnej izbe, začínajú s odbermi, rozdávaním liekov, a toaletami nevládnych pacientov. Práve práca s ťažko chorými, ležiacimi pacientami, je azda najnáročnejšia. Keď ich je na oddelení zo 10 aj viac, čo u nás nie je žiadnou výnimkou, len ich permanentné prebaľovanie, obracanie, polohovanie, ošetrovanie dekubitov a kŕmenie by bez problémov zamestnalo zo päť sestier. U nás na celé oddelenie musia stačiť dve až tri. Napriek maximálnej snahe sú pritom častým terčom nevyberaných slov od príbuzných, ktorí občas pozabudnú, že svojich starkých nepriniesli do švajčiarskeho penziónu, ale do slovenskej nemocnice. Rovnako aj detailné vybavenie všetkých, lekármi ordinovaných liekov, infúzií, transfúzií, odberov, výterov atď, často za behu, venujúc sa zároveň akútnym stavom, je viac ako vyčerpávajúce. Pojem zodpovednosť sa pritom často neprávom prisudzuje iba lekárovi.
Ich 12-hodinové zmeny nijako neodlišujú pondelok od soboty, či deň od noci. Výplatná páska je už len vedľajšou pointou nepodareného vtipu, ktorý je skôr do plaču, ako na smiech.
Dnes už chápem, že sestra nie je mojím podriadeným. Je to môj rovnocenný partner, na ktorého sa musím spoľahnúť a bez ktorého nezmôžem vôbec nič. Je to zároveň aj človek, s ktorým sa, aj napriek každodennej nervozite, vypätiu, prepracovanosti a z toho plynúcim slovným prestrelkám, dá dobre vychádzať.
Čo povedať na záver? Za seba snáď len to, že v živote už nikdy nechcem skĺznuť do zapáchajúceho bahna nadradenosti bieleho plášťa. Všetkým sestrám zasa prajem, nech je im vďačný pohľad pacienta, či hoci aj jeho dôstojná smrť, dostatočným zadosťučinením za ich nedocenenú prácu. A našim najvyšším a najdôležitejším pánom odkazujem, nech sa so zdravotníctvom konečne prestanú zahrávať. Pre každého papaláša raz totiž nadíde deň, keď bude vrúcne očami hladkať a o pomoc prosiť práve tú "najobyčajnejšiu" sestru. Snáď ešte nebudú všetky v Rakúsku ...
