Sadli si oproti sebe na vedľajšie lavičky. Spomínané tety, zjavne vychovávateľky, zaujato rozoberali svoje zážitky z vybavovačiek po úradoch. Detičky zatiaľ len tíško pohojdávali nôžkami a vychutnávali si atmosféru.
- „Teta, to prší?“ opýtalo sa po hodnej chvíli dievčatko.
- „Nie moja, to je fontána. Je tu hneď vedľa. A prečo zas hovoríš s plným nosom? Už aj si ho vyfúkaj!“
Z vrecka vykukla zhužvaná papierovú vreckovka.
- „Nie tak, poriadne si ju rozbaľ, koľkokrát ti to budem opakovať?“.
Vreckovka sa zaraz v rúčkach narovnala a splnila svoje poslanie.
- „Už to je. Mohli by ste ju prosím vyhodiť?“
- „To ani náhodou. Musíš sa to konečne naučiť sama. Inak ťa už vonka nezoberiem“.
Dievčatko pomaličky vstalo a začalo sa po centimetroch šuchtať po chodníku.
- „Tam nie, doľava, vravím doľava“ pomáhala vychovávateľka. „A teraz rovno, ták, ešte. Tam nie, tam je lavička, otoč sa. Ani tam nie, tam sedí ujo s kočiarikom. Ták, teraz rovno, ešte, dobre, teraz doľava, je tam obrubník a trávnik. Výborne, teraz sa načiahni. No vidíš, už je tam. A teraz poď pekne naspäť, a sama, pomôžem ti len celkom máličko“ – riekla vychovávateľka a začala tlieskať.
Dievčatko nastražilo uši a za chvíľu už zasa sedelo na lavičke medzi svojimi.
- „No vidíš moja, dokázala si to. Som na teba pyšná“, pohadkala ju vychovávateľka.
Očká ostali privreté, ale tvár jej zalial úsmev. Prvý raz to dokázala, úplne sama.
Ešte chvíľu sa potom všetci mlčky kochali tichom. Akurát jedna z vychovávateliek sa nechápavo pozrela na mladého pána s kočiarikom sediaceho obďaleč, ktorý ich celú dobu sledoval. Po chvíľke vstali a namierili si to ku fontáne. Jemné klopkanie postupne tíchlo, až splynulo s hudbou kvapiek.
