Ako i my odpúšťame svojim vinníkom ...

A toto akože píšeš mne, ty sopľoš? Veď ja som dobráčisko od kosti. Nikdy som nič neukradol, čestne pracujem, riadne sa starám o deti, občas dokonca hodím chudákovi pred Tescom dvadsiatku do klobúka... Teda pardón, ak to ovšem nie je cigán. Tých neznášam. V autobuse sa po nich nedá dýchať. Len sa priživujú, rodia deti, berú prídavky, chlastajú, okrádajú, znásilňujú. Dokedy toto budeme trpieť? Ty mi chceš vstupovať do svedomia? Akoby nestačila tá moja podarená žena. Vraj som akosi málo doma. A to jej nestačí, že domov nosím krvopotne zarobené peniaze? Nahnevaný som až až. A aby to nebolo málo, môj zlatý sused si včera kľudne zaparkuje priamo na mojom mieste! Určite to urobil naschvál, somár jeden. A jeho deti mi ani len pozdraviť nevedia! Vôbec nikomu nevstupujem do svedomia. Hovorím za seba. Myslím, že náš život je plný nenávisti. Ako ju od okolia prijímame, tak ju plnými dúškami okoliu vraciame. Sme schopní darovať, pomôcť, poradiť. Ale pre ješitného tvora akým je človek, nič ťažšie ako odpustiť neexistuje. "Sorry seems to be the hardest word" – spievajú nám umelci od Raya Charlesa až po Eltohna Johna. Asi vedia prečo. A načo by to aj bolo – takto bezhlavo odpúšťať? To už nechám na Vás. Skúsme o tom trocha porozmýšľať. Každopádne si myslím, že koho srdce dokáže odpustiť, ten urobil veľký krok na nekonečnej ceste k dokonalosti. A ak som Vás tým náhodou iba nahneval, tak mi to prosím odpusťte.