Môj fonendoskop sa pri každej vizite musel na ceste k pľúcam prebrodiť cez hustú čiernu hrivu, ktorú dopĺňala veľká strieborná náušnica v ľavom uchu. Hoci mal v mladom veku za sebou vyše 20-ročný boj s neľahkou diagnózou, nevynechal jedinú príležitosť, aby si zašiel vychutnať svoju fajku mieru. Vinnetou mi bol z počiatku na smiech.
Jedného dňa vyšetrujem vedľa ležiaceho, vychudnutého starešinu. S diagnózami na pol strany, s krvným obrazom, ktorý by aj z Old Shatterhanda spravil invalida. Tu sa mi Vinnetou prihovorí: „A viete pán doktor, aký je ten deduško vitálny? Naozaj. Aj napriek svojmu veku a chorobe sa každučký deň ráno oholí, poumýva, zhovára sa s nami. Tak veľmi sa snaží bojovať. Je proste úžasný."
„No určite, akurát teba to tak môže trápiť", pomyslel som si.
Prídem na vyšetrovňu, kde sa sestričky nahlas chichocú.
„Všimli ste si, ako sa tí dvaja na trojke dali dokopy? Nevedia sa od seba odlepiť. Vinnetou chce vraj prísť deduška navštíviť do domova dôchodcov. No videli ste to už niekedy?"
Na druhý deň po vizite vojdem na trojku vyšetriť nového pacienta. Pozriem sa smerom k našej indiánskej dvojke a čo vidím? Vinnetou láskavo ukrajuje starešinovi z obedňajšieho bizónieho mäska, ktoré tancuje na neznámom maglajze. Naleje mu vodu do pohára a tíško zalezie do postele, len aby nenarušil obedňajšiu siestu.
Po chvíli vychádza z tipí číslo tri zahanbená bledá tvár v bielom plášti. Klobúk dole Vinnetou, mám sa od teba čo učiť. Howk.
