Takto mi dnes vyrazil dych jeden pacient, ktorý tak odvetil na moju obligátnu otázku „Ako sa máte?“. Na lôžko pripútaný päťdesiatnik, celý opuchnutý, dýchajúci cez tracheostomický otvor, ktorý mu po odstránení hrtana slúži aj ako hlasivky. Pokračoval som, akoby sa nič nestalo, ale stalo sa.
Dal som si jednoduchú otázku: Ako sa dnes cítim ja? Zdravý ako ryba, tesne pred tridsiatkou, otec dvoch krásnych detičiek? Chronický frfloš, denne naštvaný na všetko. Že je teplo. Že je zima. Že som hladný. Že som prejedený a neviem sa ani pohnúť. Že po návrate z práce nechcú deti, tobôž žena, pochopiť moju nesmiernu vyčerpanosť a potrebu venovať sa samému sebe. Že nestíham prečítať všetky noviny, pozrieť všetky nové filmy. Že proste nikto nechápe, s akým úchvatným tvorom majú čo dočinenia.
Nemáte niekedy tiež ten pocit? Aj keď problémy vždy boli, sú a budú, prečo sa však nevykašľať na všetky tie malicherné pseudoproblémy dnešnej doby? Skúste to. Dnes som to urobil a dýcha sa mi akosi voľnejšie.
P.S. Po dlhej dobe som dnes podvečer videl nad Košicami nádhernú dúhu. Alebo, žeby som si ju predtým jednoducho nevšimol?
