S prenikavou vôňou kolínskej značky „Underbridge Dior“, prekračujúc z nohy na nohu, pretláčal sa smelo ku okienku, pričom aj naši spoluobčania mu úctivo a bez váhania uvoľňovali pľac. Výmenou za zelenú bankovku schmatol z diaľky neidentifikovateľný „predmet“ a už bol pri neďalekom pultíku. Chvíľu si tam čosi čmáral, keď sa celou poštou začalo ozývať: „ Do pi.., Bo.. jeho, Ku...“. Keď svoj prejav konečne zakončil, opäť zamieril ku okienku. Celá scéna sa takto niekoľko krát zopakovala.
Samozrejme, zahorel som túžbou zistiť, akéže tajomstvo tento gentleman ukrýva. Po dobrých 20 minútach, stojac už tesne pred cieľom, som to zistil. Stieracie losy! Milý zlatý bezdomovec si ich počas mojej poštovej polhodinky kúpil zo šesť. No a podľa jeho reakcií mu asi v ten deň hviezdy naklonené neboli...
Podobný zážitok som zažil ešte ako študent, keď som cez leto brigádoval v jednej z košických herní. Každučký deň na pravé poludnie sa do herne došuchtala známa Košičanka, v dnešnom ponímaní priam celebrita. V tom čase ju skutočne poznal snáď každý v meste. Len odo mňa predtým na rôznych miestach, vrátane dopravných prostriedkov MHD, stihla žobrať najmenej 5 - krát. Jej obľúbeným reklamným sloganom pritom bolo: „Prispejte postihnutej“..
A tak si naša celebrita zakaždým na stôl položila svoj trezor – papundeklovú krabicu, z vrecka vytiahla Malrborky a kompletne celý zárobok preinvestovala do blikajúceho automatu. Bohužiaľ, tiež nemala šťastie v hre.
Je mi úprimne ľúto každého, kto skončí na ulici. Keď sa ako „Sloboda zvierat“ dokážeme zapáliť pre útulky pre psíkov, mohli by sme konečne založiť aj „Slobodu ľudí“. Poskytnúť im útočisko, jedlo, základnú starostlivosť. Bolo by to určite užitočnejšie, ako im v dobrej viere dláždiť cestu do pekla.
