Macko Bubu pred oltárom

Sadli sme si do prvej lavice blízko ku oltáru, aby Filipko presne videl, čo sa deje. Takto ho totiž omša baví oveľa viac. Zazneli prvé tóny organu. Pán farár s miništrantmi vypochodoval zo sakristie a dôstojne sa rozhliadol na svoje ovečky. Pohľad mu ostal visieť na stoličke v prvom rade, odkiaľ sa naň zbožne díval macko Bubu. „Drahí bratia a sestry, milé deti“ začal, s pohľadom stále zafixovaným na prvom sedadle a možno pritom rozmýšľal, odkiaľ toho nového veriaceho pozná. Omša inak prebiehala v podstate bežným spôsobom. Teda v podstate. Vo chvíľach, keď si Bubu „kľakol“ vedľa mňa, prípadne mi po známom „Dajte si znak pokoja“ naťahoval labku, som len dosť ťažko zadržiaval výbuchy smiechu. Vrchol ale prišiel počas kázne. Ako to na detských omšiach býva, kňaz sa počas nej zhovára s deťmi, kladie im otázky a vysvetľuje udalosti z Písma. Keďže sa práve blížila Veľká noc a Veľký piatok, rozhodol sa pán farár názorne deťom ukázať Ježiškove ukrižovanie. Miništranti priniesli väčší drevený kríž. „No, deti, nájde sa tu niekto odvážny, kto nám zahrá Ježiška?“. Z hlúčika detí vystúpil asi štvorročný chlapček, ktorý sa dobrovoľne postavil pred kríž. „A teraz si deti ukážeme, ako vlastne Ježiška ukrižovali“ – povedal pán farár a prikázal chlapčekovi rozpažiť rúčky a položiť ich ku krížu. Potom vzal do rúk klinec, prestrčil ho medzi prostredník a ukazovák malého odvážlivca a kladivkom po ňom začal zľahka klepkať. Všetky deti stíchli a prestali dýchať. Aj môjho Filipka to nesmierne zaujalo. Díval sa, díval, zrazu však spozornel a do kostolného ticha, prerušovaného iba jemným klepkaním kladivka, nahlas zahlásil: „Nó, ta medzi prsty!“. Omša sa na chvíľočku vymkla spod kontroly. Ľudia okolo mňa, vrátane pána farára sklopili hlavy a začali sa natriasať. Ja som sa síce hanbil ako pes, ale zároveň som sa do dlaní smial, až mi tiekli slzy. Aj napriek očiam zapichnutých do zeme som musel postrehnúť, že nás z kostola vyprevádzali početné pohľady. Pri východe sme sa ešte raz poklonili. Ja, Filipko a Bubu... Je mi ľúto, že príbeh končí smutne, ale z macka Bubu sa stal pohan. Už nikdy viac ho do kostola nevezmem!