Aby bolo jasné – nespochybňujem odôvodnenosť existencie Jazykovedného ústavu. Vadí mi však to, že viac jazyku predpisuje, ako ho skúma. To by bolo v poriadku, aj iným humanitným oblastiam trvalo dlho, kým prešli od perskripcie k deskripcii, akurát, že Jazykovedný ústav má v rukách „zákon“ – záväznú jazykovú normu.
Určite sa nikto nedostane na súd za to, že hovorí sektember miesto september, alebo že vytrvale píše hamba miesto hanba. Dopad predpisovania správnej reči je skôr psychologický. Ľudia sa pri reči navzájom opravujú, či poukazujú na odklon od normy. Napríklad, moja babička neznesie žiadne expresívnejšie slovo. Priateľka sa mi vysmieva, lebo skloňujem slovo moč v ženskom rode. Pre ňu je zase chleba „to“ (nehovoriac o tom, že on je to vlastne chlieb). Vadí mi, keď opravuje niekto mňa a ešte viac mi vadí, že aj ja cítim potrebu opravovať druhých. Pritom ide o bežný hovorový styk, pri ktorom na spisovnosti vôbec nezáleží. Prečo sme na svoj jazyk takí precitlivení? Asi preto, že nám celý život niekto predkladá to, ako nehovoriť a ako hovoriť správne – od škrtov v slohových úlohách na základnej škole, cez rozhlasové jazykové okienka, až po siahodlhú stránku Ako nehrešiť proti slovenčine. Dôsledkom je kult „čistého“ jazyka a striehnutie na dialektizmy, expresíva či bohemizmy, čím sa ochudobňuje náš slovník.
Apropo, slovník. Xenofóbia Jazykovedného ústavu je niekedy až absurdná, obzvlášť čo sa týka bohemizmov. Existuje na Slovensku vôbec niekto, kto by hovoril bielizeň namiesto prádlo, alebo topánkovník namiesto botník? Komu z nás prekážalo používať kelímok miesto téglik? A čo kľud, nasledovný a tlačítko? Tieto umelo vytvorené „slovakizmy“ sa však tvoria i bez cudzieho náprotivku. Máme tak hosťku, fanúšičku a neuveriteľne neosvojiteľné ostatný pre zatiaľ posledný. Zaráža ma tiež tvrdošijné ignorovanie výrazov dennej spotreby, ako (s prepáčením) kokot, piča, čurák, či jebať. To, že sú to slová najhrubšieho rangu, neznamená, že by sme sa mali tváriť, akoby neexistovali. Angličania ich majú v slovníkoch od 18. storočia. Paradoxné je, že s počítačovými výrazmi Ústav zaobchádza oveľa ústretovejšie, či už fonetickým prepisom (hardvér, softvér), alebo jednoducho ponechaním slova vlastnému osudu (e-mail/mail, server, chat). Ak sa dá takto slobodne pristupovať k lingvisticky cudzej angličtine, nechápem, prečo to nejde aj s inými jazykovými javmi.
Ďalšou stránkou jazyka je pravopis. Čím to je, že toľkí z nás robia v písomnom prejave chyby; čím to je, že nevieme „poriadne po slovensky“? Už som na to počul veľa odpovedí: tým, že sme v škole nedávali pozor, že málo čítame, že nám na našom jazykovom prejave nezáleží… Podľa mňa by sme si však otázku mali položiť inak: Prečo sú pravidlá pravopisu také zložité, že si ich okrem lingvistov nikto nezapamätá? Iste, slovenčina je mladý jazyk, a preto má zložitú gramatiku. Táto výhrada však pre pravopis neplatí – ten je prenosom verbálneho prejavu do znakovej sady a jeho pravidlá má plne v moci Jazykovednú ústav. Ypsilony už mohli byť dávno zrušené, pretože na fonetiku reči nemajú žiaden vplyv. Sichraví a sychravý vyslovíme úplne rovnako. To, že to kole oči, je otázkou zvyku; rozdiel vo význame (napr. mi a my) sa určí podľa kontextu. Slovenský pravopis obsahuje aj množstvo úplne zbytočných detailov, ako napr. bazírovanie na odlišovaní medzi svojím (domom) a svojim (rodičom), pretože iba gramatické cvičenia uvádzajú slová bez kontextu. Ja jednoducho neverím, že by sa spisovná norma nedala prekopať tak, aby si ju bol schopný bez veľkej námahy osvojiť aj priemerný žiak. Vedci v Jazykovednom ústave sa však podľa mňa tešia z toho, ako je to všetko krásne zatriedené a vysvetlené, a nedochádza im, že sa asi niekde stala chyba, keď tomu rozumejú iba oni.
Skrátka a dobre, slovenské slonovinové veže bývajú veľmi vysoké. Tak, ako je od reality odtrhnuté vysoké školstvo, tak má pramalý prehľad o skutočnom stave jazyka a potrebách ľudí aj Jazykovedný ústav. Macošským prístupom k idiolektom, xenofóbiou a tvrdošijným trvaním na zbytočných pravopisných pravidlách robí zo spisovnej slovenčiny pre väčšinu rodených hovorcov španielsku dedinu.
