Potok, ktorý prechádza Vlkolíncom je umelý. Naši pradedovia ho stiahli zo susednej doliny Suché Hrabovo. Voda tiekla v drevených žľaboch a zbierala sa z viacerých prameňov. Voda bola studená, čistá a chutná. Keď prišla búrka, tak kamene sa kotúľali dolu žľabom. Priamo vo Vlkolínci boli dve požiarne nádrže a žľaby na ktorých ženičky prali a pláchali prádlo.
Požiarne nádrže boli malým technickým dielom. Žľab šikmo prechádzal cez nádrž a zbierali sa v ňom kamene a blato. Keď ho bolo dosť, tak sa šúber zdvihol a voda vyplavila ledačinu. Zámerne som použil lokálne výrazy.
Teraz v dedine sa opäť hrajú. Potok opäť regulujú, ale nie podľa pôvodného stavu, do ktorého vložili naši predkovia cit a um. Je to už hádam piata, či šiesta prerábka v lokalite, ktorá má byť najprísnejšie chránená. Opäť je devastovaná.
Za komunizmu bol Vlkolínec hanbou a zle reprezentoval našu svetlú budúcnosť. Preto mal zmiznúť. Ako ochranári sme si dovolili proti zlovôli štátu zachraňovať čo sa dalo. Teraz asi zo súhlasom pamiatkárov ničíme zbytok.
Nevdojak sa pýtame, kto na tom zarába, a kto má z toho úžitok. Slovensko rozhodne nie.
