Jeden z nás priniesol fotografie z 1. , z 2. ľudovej. Ja som sa hneď nespoznal. Stačí, keď sa pozriem na fotku v občianskom preukaze.
Hovorili sme o svojich osudoch. Hľadali sme informácie o tých ostatných, ale väčšinou už boli staré i niekoľko desaťročí, alebo o tom, že nás predbehli.
Boli sme zaujímavá trieda. Ako keby nás vyberali. Boli sme z prominentných rodín a preto sme aj mali prominentné životné príbehy. Rozutekali sme sa po celom svete. Porovnávali sme osudy nás, ktorí sme nemali tú odvahu a nevybrali sme sa do sveta a tými, ktorí tak urobili. Väčšina sa uplatnila, vlastne neviem ani o jednom, ktorý by bol neúspešný.
Spomínali sme na naše spolužiačky. Tie najkrajšie už nie sú medzi nami. Svetská krása, poľná tráva.
Zážitky zo školy, ako sme hádzali do pece gaštany, ktoré rástli na dvore, ako sme chodili pre uhlie do pivnice, ako sme hádzali sodík zabalený v papieriku do vody, ktorý potom vybuchol a ako sme robili travexové papieriky a následné „reakcie“ učiteľov. To všetko sa nám vynáralo z pamäti.
Predsa čosi nech je pre mnohých mementom, že všetci sme sa pamätali na učiteľku, ktorá nás učila veľmi krátko. Všetci sme mali spomienku do dnes ako na sympatickú. Raz prišla do školy a povedala, aby sme sa postavili na minútu za veľkého bojovníka za pokoj vo svete, ktorý zomrel (John Foster Dulles (1888 – 1959)). Potom sme ju už viac nevideli.
Chlapci, vďaka vám za hrdinstvo prežitého života. Aj za to, že sa ešte stále tešíte na budúcnosť.
Dúfam, že sa zase stretneme. Možno sa ešte niekto prihlási, potom nás možno bude viac, lebo už sa rúbe v našom lese.
