Ale prečo? Za duševné problémy človek môže ešte menej ako za tie fyzické. Lebo keď si zlomím nohu lebo machrujem, že viem bicyklovať bez rúk, tak je to moja chyba. Alebo keď chcem byť sexy na party, tak si v mínus 10 dám minišaty a dostanem zápal pľúc. A hanbí sa to niekto niekomu povedať? Obviňuje niekto v takom prípade niekoho? Myslím, že nie.
Ak aj človek chodí psychiatrovi, tak to tají, a keď už sa to niekto dozvie, tak sa na neho pozerá cez prsty. Okay, určite nie vždy. Ja som o svojich problémoch povedala niekoľkým ľudom. Reakcie boli rôzne. Napríklad sestra vrieskala, že som j*****á, lebo chodím rozprávať o problémoch s cudzím človekom, a nie s ňou. No, prečo asi?! Tiež som to povedala kamarátkam, ktoré to zobrali fajn, že prečo som to nepovedala skôr. Potom to vie človek, ktorý má v rodine niečo podobné. A posledný človek ma prekvapil najviac. Lebo som mu nič nepovedal. A on to videl. A pochopil. Nie je tých ľudí veľa, no prekonať hanbu bolo ťažké. Ale teraz už som v stave, že to netajím. Beriem to ako bežnú vec. Len ma mrzí, že o tom stále nemôžem úplne otvorene hovoriť. Lebo ľudia vyzerajú, že pochopili, ale nechcú sa o tom baviť. Nepýtajú sa. Je vidieť, že je im to nepríjemné. A potom, keď sa pýtajú kam idem raz do mesiaca, niekedy klamem.
A človeku takéto reakcie moc nepomáhajú. Človek potrebuje baviť. Svedčí o tom množstvo diskusných fór, kde ľudia píšu svoje príbehy...problémy, podporujú sa. Lebo od cudzieho človeka nájde pochopenie. Lebo tam to ľudia zažili.
Je to smutné. Veď nerobíme nič zlé. Len nám nie je dobre.
