Práve v posledných rokoch KDH postavilo svoj imidž na prezentácii osvedčených tvárí. V tom sa ukázala najväčšia slabosť hnutia smerom do vlastných radov. Odkryla sa neschopnosť vytiahnuť do vrcholnej politiky nové tváre, čo kedysi patrilo medzi hlavné tromfy „kádehákov“. Stačí spomenúť Fígeľa, Dzurindu, Horta, Lipšica... Dnes sa ukazuje, že hnutiu chýbajú odborníci na zdravotníctvo, financie, hospodárstvo, zahraničie. V tomto smere KDH sa má veľa učiť od vekovo mladšej ale personálne zdatnejšej SDKU. KDH akoby chýbala odvaha prepojiť skúsenosť s dravosťou a staviť aj na nové tváre. Nečudo, že v súčasnosti KDH pripomína skôr spolok moralizujúcich veteránov, než ambicióznu dynamickú stranu kresťanskej demokracie. Najbližšie mesiace teda ukážu nielen ďalšie smerovanie, ale predovšetkým to, či si strana vôbec zaslúži o tri roky označenie „parlamentná.“
Nájde sa odvaha v KDH?
KDH má za sebou snem, ktorý by mal po roku od volieb konečne postaviť hnutie na nohy. Pozornosť médií sa sústredila na voľbu predsedu a dnes sa vedú diskusie, či staronový šéf prekročí svoj tieň. Kľúčom k získaniu dôvery medzi občanmi však nepovažujem voľbu vedenia, ako skôr rozhodnutie zaangažovať v práci kresťanských demokratov nové tváre, mladých ľudí a odborníkov. Inými slovami prekročenie 5% parlamentnej hranice bude záležať od kvalitnej vnútornej politiky.