Regionálne voľby – rozčarovanie a realita

Formovanie politickej kultúry na Slovensku je silno poznačené uplynulým obdobím komunistickej totality. Februárový prevrat 1948 bol postavený predovšetkým na myšlienke triedneho boja, ktorý sa živil a rozvíjal počas celej éry komunizmu. Viac než ekonomický a spoločenský program bol v popredí ideologický boj. Bolo potrebné nájsť alebo spoň vymyslieť nepriateľa, proti ktorému komunistický režim mohol bojovať. Slogany o triednom nepriateľovi a západnom zahnívajúcom kapitalizme zaznievali do posledných dní novembra 1989.Myšlienka nepriateľa je charakteristická predovšetkým pre totalitárne a nacionalistické strany a zoskúpenia. Neexistencia reálneho ekonomického a sociálneho programu sa nahradza vyvolávaním nepriateľa. Po páde komunizmu sa začala budovať na Slovensku nová parlamentná scéna. Novozaložené strany nemali skúsenosť s parlamentalizmom bežného typu. Preto mnohé z nich postavili svoju existenciu na myšlienke boja proti „niekomu." Zakryli tým absenciu seriózneho volebného programu a nedostatok potrebných odborníkov, ale najmä dostali dostatočne vysoké percento na prístup k moci. V spoločnosti poznačenej štyridsaťročnou komunistickou posadnutosťou hľadania nepriateľa sa ľahko nachádzajú voliči, ktorí týmto stranám dávajú hlas. Je totiž málo ľudí, ktorí sa orientujú podľa programov, plánov a sú otvorení hovoriť o víziách. Obraz nepriateľa oslovuje, lebo je konkrétny, zrozumiteľný. Preto slovenské politické spektrum bolo a ostáva v mnohých prípadoch ovládnuté vytváraním nepriateľa, burcovaním voličov a vyvolávaním potreby bojovať proti takto vytvorenému nepriateľovi. To má za následok nestabilitu politických strán, lebo po zničení nepriateľa je potrebné rýchlo zadefinovať ďalšieho, inak sa upadá do zabudnutia. Po víťazstve nad komunizmom sa z politiky vytratila strana VPN a jej boj proti totalite. HZDS sa udržalo pri moci šikovným neustálym vytváraním obrazu nepriateľa. Ešte dnes si snaď spomenieme na slová o „janičiaroch", neprajníkoch nášho štátu a pod. Podobným spôsobom rieši situáciu SMER, ktorý už niekoľko rokov otvorene hovorí, že naším nepriateľom je „súčasná vláda." Vytváranie nepriateľa sa nedotýka len uvedených strán, ale mnohých ďalších. Liberáli bojujú proti konzervatívcom, ľavičiari proti pravičiarom, nacionalisti proti menšinám atď. Nebezpečenstvom pre slovenskú politiku nie je vytváranie pravo-ľavých koalícií. Najlepším príkladom je súčasná vláda v Nemecku zostavená z pravicej CDU-CSU a ľavicovej SPD. Nebezpečenstvom sú však tie strany, ktoré svoju existenciu stavajú na neustálom vyvolávaní a hľadaní nepriateľa. Netreba však zostávať len pri negatívnom konštatovaní. Na parlamentnej úrovni sa už postupne formujú strany, ktoré predstavujú svoj program a odborníkov. Keď hovorím o odborníkoch, iste nemám na mysli „rýchlo vyprodukovaného" človeka predstaveného na tlačovej besede ako „expert" alebo „tieňového minister," ktorého meno dozeraz nikde nezaznelo. Svoje pevné miesto získavajú strany so serióznym programom a jasnými predstavami ako naplniť tento program. Zhrozenie nad širokospektrálnymi koalíciami sa mi zdá prehnaná. Veď pred siedmimi rokmi vznikla na parlamentnej úrovni pravo-ľavá koalícia. Iste, fungovala s ťažkosťami, ale čo iné očakávať od spolupráce pravice s ľavicou? Prebehli ešte len druhé voľby do vyšších územných celkov. Regionálnu politiku čaká podobný proces, ktorým prešiel a prechádza slovenský parlament, lebo regiólne parlamenty sú poväčšine zložené zo strán, ktoré majú zastúpenie aj v Národnej rade.