Tak si tu stojím na vstupe do tejto pasce smrti, ktorú nazývajú Caminito del Rey, alebo ako by som to nazval ja, „Cesta číreho šialenstva.“ Je to úzka cestička, ktorá sa z posledných síl drží zubami nechtami útesu. Nejaký dzignutý Španiel si v pondelok po prechlastanom víkende povedal, „Poďme spraviť cestu, kde si môžeš užiť výhľad a koketovať so smrťou zároveň.“
Samozrejme, musel som to vyskúšať.
Takže tam stojím, zúfalý ako kamzík, ktorý práve zazrel Huliaka. Pozerám dole na tú prudkú šľuchtu podo mnou – asi tak 100 metrov hlbokú. Mohli by ste tam vyklopiť tatru aj s návesom a nepočuli by ste, ako dopadne na dno. Každý normálny človek by sa na to pozrel, pokrčil plecami a išiel by si dať šálku kávy niekde, kde to je bezpečné.
Ale nie, ja, ako typický kysučan, ktorý nema tak politický ako aj životný pud sebazáchovy a je bezhlavo zvedavý jak stara Blažková z vyšného konca, pokračujem ďalej.
Prvý krok je celkom pevný. Trochu sa to tu kýve, ale dá sa to zvládnuť. Pri treťom kroku sa mi už rozbehne adrenalín, dlane sa mi potia a medzi mnou a posmrtným životom nie je nič, len zábradlie.
Cesta je široká asi ako lavica v krasňanskom kostole, a občas sa zužuje tak, že si hovorím: „Dobre, toto je miesto, kde sa zo mňa stane titulná správa v dalšom vydaní pospolitým ľudom obľúbeného mesačníka bájneho Grapolandu Krasňan.“
Naľavo je úžasný výhľad na kaňon, ktorý by bol celkom pekný, keby som sa nesnažil neumrieť.
Fuči tu jak keby Kaliňak ťahal nosom plnú čiaru a chcel ma naschvál odfúknuť do tej priepasti.
Držím sa zábradlia, akoby to bol posledný záchranný čln na Titanicu.
Ale, práve keď som si začal trochu zvykať na túto hrôzu, prídem k presklenej podlahe.
Áno, presklená podlaha na chodníku, pretože zjavne nestačí len kráčať po vzduchoprázdne. Teraz sa môžem doslova pozerať cez podlahu do očí svojej hroziacej smrti.
Kto toto vymyslel?
A hlavne ak je to sklo z Poľska a podo mnou praskne!
Už len posledné kroky cez ten polorosypaný most, ktorý mi pripomína stav našich mostov, po ktorých jazdia kamióny. (ešte)
Zvládol som to, cítim zvláštny pocit úspechu. Nespadol som, nekričal som (príliš), a teraz sa môžem chváliť každému, že som prežil Caminito del Rey. Myslím, že si zaslúžim pivo. Alebo hneď dve a polku.
