Podnet 1: Referendum a sekularizácia
Téma prenasledovania bola prítomná aj v rámci debát pred referendom, ktoré rozdeľovalo spoločnosť nielen na konzervatívnych kresťanov a liberálnych ateistov, ale zaujímavé diskusie prebiehali napr. aj v rámci rôznych názorových skupín vo vnútri cirkví (najmä evanjelickej), pričom okrem samotných otázok plebiscitu, sa tu otvorila aj otázka správneho a nesprávneho použitia tohto nástroja na presadzovanie pozitívnych hodnôt v spoločnosti. Bolo to teda aj o hľadaní novej úlohy cirkvi v postkresťanskej civilizácii. Referendum zároveň znamenalo aj akési vyvrcholenie už roky rastúceho pocitu ohrozenia zo strany čoraz sekulárnejšieho a liberálnejšieho západného sveta. V rámci našej zemepisnej dĺžky išlo jednoznačne len o preventívny krok, ktorý mal niekoľko vážnych príčin obalených balastom iracionálneho strachu a zákonníckej nepriateľskosti. Dôležitým štartovacím podnetom tu bol aj pastiersky list, ktorý tému nepochopiteľne vsadil do obdobia adventu, čím ale dokázal odpútať pozornosť od citlivej kauzy Bezák a s ňou súvisiacich troch kníh, ktoré zaznamenávali mimoriadny úspech na predvianočnom knižnom trhu.
Pre nás, kresťanov, je len poľutovaniahodné, ako mnohí z nás vzniknutú diskusiu vyhrocovali, šírili lži, pohŕdanie a nenávisť. V obojstranne neserióznej (ne)diskusii nemohlo dôjsť k serióznym záverom, no k poučeniu určite áno.
Podnet 2: Zjavné prenasledovanie
Napriek tomu, ako povýšenecky tu niekedy kresťania pôsobia, faktom je, že vo svete ide o najprenasledovanejšiu skupinu ľudí. V Ázii a v Afrike čelia čoraz väčšiemu mučeniu, vyháňaniu a vraždeniu. Snažíme sa na tento problém poukázať, zároveň však vlastným správaním potláčame mučenícke svedectvo ich statočnej viery. Ide pritom o tému, ktorá má potenciál spájať. Na protest voči nezmyselnému zabíjaniu by predsa mali prísť i moslimovia, liberáli, homosexuáli aj oni predsa musia vidieť túto neprávosť, ktorá neobchádza ani im blízkych ľudí v rôznych častiach sveta.
Podnet 3: Veľká noc
Veľká noc je pre kresťana aktuálnou témou nielen v tomto pôstnom období. Je v ňom každodenné hlboko prítomná. Je témou dejín a večnosti; viaže sa na minulosť a zároveň presahuje obzor našich životov. Veľká noc je aj predzvesťou prenasledovania kresťanov a správou o tom, že ľudia pravdy a lásky budú ťahať za kratší koniec povrazu. Všeobecne predsa platí, že kto je pravdovravný, nekradne, nepodpláca, neintriguje a platí dane sa bude mať horšie ako ten, kto klame, kradne, podpláca, intriguje a podlo parazituje na ostatných. Domnievam sa, že načrtnutý problém západnej civilizácie, nie je primárne o prenasledovaní kresťanov, ale o všeobecnom morálnom úpadku a strate hodnotovej orientácie. Táto vyprázdnenosť a nie homosexuáli predstavuje pre našu civilizáciu a celý svet skutočné nebezpečenstvo. Ak si my, kresťania, na rozdiel od ateistov, aj nábožensky nárokujeme na etické správanie, ide najmä o naše zlyhanie.
Ako sa zachovať?
Na otázku prenasledovania kresťanov a ľudí dobrej vôle sa teda dá nazerať z rôznych uhlov. Teraz sa pozrime na to, ako domnelému či skutočnému pocitu ohrozenia čeliť.
Vychádzať budem z dvoch známych textov, v ktorom veriaci človek (v ňom samotný Boh) čelí ostrému konfliktu so zlom a presilou.
Dávid a Goliáš
1. Sam. 17,38-45: „Saul obliekol Dávida do svojho bojového odevu. Na hlavu mu nasadil bronzovú prilbu a navliekol mu pancier. Dávid si prepásal odev jeho mečom a chcel v tom chodiť, no nešlo mu to. Preto povedal Saulovi: Neviem sa v tom pohybovať, nie som na to zvyknutý; a zložil to zo seba. Vzal si palicu, vybral si päť hladkých kamienkov z potoka a vložil ich do svojej pastierskej torby, ktorá mu slúžila na úschovu praku. S prakom v ruke postupoval k Filištíncovi. Filištínec sa pomaly približoval k Dávidovi a pred ním šiel nosič jeho štítu. Keď sa Filištínec lepšie pozrel a uvidel Dávida, pohrdol ním, lebo bol ešte mladý, ryšavý a príjemného vzhľadu. Filištínec povedal Dávidovi: Vari som pes, že ideš proti mne s palicami? Nato preklínal Dávida v mene svojich bohov. Filištínec sa Dávidovi vyhrážal: Poď ku mne, nech tvojím telom nakŕmim nebeské vtáctvo a poľnú zver. Dávid odvetil Filištíncovi: Ideš proti mne s mečom, kopijou a oštepom, ja však idem proti tebe v mene Hospodina zástupov, Boha bojových šíkov Izraela, ktorého si hanobil. “
SITUÁCIA
V príbehu o Dávidovi a Goliášovi stoja proti sebe dve armády: veriaci a pohania. Veriaci ľud čelí neustálemu fyzického ohrozovaniu a teroru. Nepriateľ sa vysmieva ich hodnotám i samotnému Bohu. Filištínci sú v presile, pretože na ich strane bojuje ozrutný Goliáš s nadľudským vzrastom a silou. Izrael je sekularizovaný: Saul, kvôli svojej neposlušnosti stratil Hospodinov mandát, naďalej však zostáva kráľom, kým Dávid, držiteľ nového mandátu, naďalej zostáva len bezvýznamným pastierom. Situácia dnešných kresťanov v Európe nie je celkom nepodobná, aj keď zďaleka nie tak dramatická.
DÁVID nám dal návod ako sa zachovať:
bol dostatočne duchovne silným a teda pripraveným na dôstojný boj (bol človekom podľa Božieho srdca, mal už za sebou rôzne boje a duchovné skúsenosti s Bohom)
jeho viera nebola primárne konfrontačná – nehľadel na to, proti komu bojuje, ale za koho bojuje; boj vlastne ani nevyhľadával, dostal sa doň akoby náhodou (viera, ktorá je založená na vymedzovaní so voči niekomu/niečomu, má potrebu stále proti niekomu bojovať a neprežije bez nepriateľa má blízko k viere zákonníkov a farizejov; Kristova viera je vierou prijímania, milosrdenstva a odpúšťania, síce nerezignuje na etické zákony, ale láska ich vždy predchádza)
do boja vstúpil v pozícii slabšieho, aj tak však odmietol použiť vojenské zbrane (viera nie je odkázaná na zbrane a na príp. lži, nenávisť a pohŕdanie odmieta odpovedať lžami, nenávisťou a pohŕdaním).
nehľadal vlastný úspech, slávu, ego, ale zostal pokorným a do popredia vyzdvihoval Hospodina
(na druhej strane GOLIÁŠ môže svojou veľkosťou symbolizovať presilu, dokonca akousi svojou nadľudskosťou samotného Satana. V neuvedenej pasáži, kde sa štylizuje do pozície diplomatického humanistu môže symbolizovať aj naoko uhladených politikov)
Druhým biblickým textom, na ktorý chcem upozorniť je práve veľkonočný príbeh. Kristus v ňom skončí horšie ako Dávid. Zlý koniec však nesmie odrádzať od dobrého konania.
Matúš 17,21-27: „Vladár sa ich opýtal: Ktorého z tých dvoch chcete, aby som vám prepustil? Odpovedali: Barabbáša. Pilát im povedal: Čo teda mám urobiť s Ježišom, ktorý sa volá Kristus? Všetci odpovedali: Ukrižovať ho! On namietal: A čo zlé urobil? Ale oni tým väčšmi kričali: Ukrižovať ho! Keď Pilát videl, že už nič nepomôže, ba že pobúrenie ešte silnie, vzal vodu, umyl si ruky pred zástupom a vyhlásil: Ja nemám vinu na tejto krvi . To je vaša vec! A všetok ľud odpovedal: Jeho krv na nás a na naše deti! Vtedy im prepustil Barabbáša, Ježiša však dal zbičovať a vydal ho, aby ho ukrižovali. Vladárovi vojaci vzali Ježiša do vládnej budovy a zhromaždili okolo neho celú kohortu . “
KRISTUS podobne ako Dávid stojí voči presile. Jeho nepriateľom sa stáva mocný Pilát so svojím vojskom predstavitelia cirkvi i nimi zmanipulovaný dav. Spor nevznikol preto, že by Ježiš túžil vyhľadávať konfrontáciu, práve naopak, všade , kde vkročil prinášal pokoj a uzdravenie. Konflikt teda nespôsobil, ale bol doň vtiahnutý. Z hľadiska Božieho plánu je však tento nerovný súboj zámerný. Neobmedzene mocný Boh sa v Kristovi dobrovoľne stáva slabým a zraniteľným. Pre izraelský národ sa stáva svetlom a soľou, avšak ich očakávania nie sú naplnené - očakávajú len politickú zmenu. Sú samospravodliví, a tak si neuvedomujú, že skutočná zmena k lepšiemu musí začať v ich vnútri. Kristov príbeh sa stáva predzvesťou prenasledovania kresťanov (neveriacimi i v mene kresťanstva) a údelu všetkých čestných ľudí, ktorí sú konfrontovaní s prerasteným egom, lžou a nenávisťou. Kristus túto konfrontáciu hanebne prehráva a vystavuje sa utrpeniu. Napriek tomu, Kristus vyhráva, pretože nestratil svoju tvár, aj keď bola zjazvená a zaliata krvou. Miloval až do konca a ešte na kríži prosil o odpustenie pre svojich nepriateľov.
Sme pripravení takto bojovať? (asi to nie je to celkom to, ako sme bojovali za rodinu)
Bližším dnešnej realite je možno proces so Silvestrom Krčmérym. Uvádzam niekoľko úryvkov z jeho obhajoby, keď čelil nespravodlivému súdnemu procesu:
Ak teda za to, čo som robil, to jest za dobro, pravdu a Krista mám byť trestaný, vtedy nechcem ani menší trest, ale radšej väčší trest a bol by som najšťastnejší, keby som mohol za Krista i zomrieť, hoci viem, že tak veľkej milosti nie som hodný. Preto pre seba nechcem ani poľahčujúce okolnosti, tak, ako ani nemôžem sa ospravedlňovať za to, že som konal dobro…
Ak si Boh nás nehodných a hriešnych v nepochopiteľnej prozreteľnosti a milosti vybral, že smieme ho nasledovať do väzenia aj na kríž. Slúžiť Bohu môžeme i vo väzení. Ba dokonca i lepšie, krajšie a čistejšie, ako na slobode…
Od prvej chvíle sa za vás všetkých dennodenne modlíme... aby vám Boh odpustil všetky chyby a hriechy,.. I za vás pán prokurátor, hoci som vás ešte ani nevidel. I za tých, čo nás bili a ponižovali, obmedzovali a trápili metódami nervového a duševného nátlaku pri dlhodobej samoväzbe, znemožnením zamestnania i čítania, vychádzok, návštev i dopisovania. Niekedy i zamedzením sedenia a spánku. Usilovali sa na nás dosiahnuť nervové a duševné zrútenie a vynútiť skreslené alebo nepravdivé výpovede proti Kristovi a cirkvi alebo spolukamarátom…
Vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu. Tú moc vám nezávidíme a netúžime po nej, nám stačí tá pravda. Lebo je väčšia a silnejšia ako moc.
Kto však má v rukách moc, ten si myslí, že môže pravdu potlačiť. Zabiť. Alebo i ukrižovať. Ale pravda dosiaľ ešte vždy vstala i vstane z mŕtvych…
Ježiš neustúpil. Zostal stáť na strane lásky a pravdy, preto tento boj vyhral ešte skôr ako vstal z mŕtvych. Podobne Krčméry a jemu podobní vyhrali svoj boj ešte pred tým ako padla moc komunistov. Takéto víťazstvo nemusí byť navonok viditeľné.
Ak by sme sa aj ocitli v súboji, ktorý sa nám javí byť neférový, mali by sme pamätať na to, koho chceme nasledovať a podľa toho tento súboj zviesť. A mali by sme na Krista pamätať aj preto, že v Jeho príbehu stojíme na nesprávnej strane. To my sme predsa tí zlí - za naše hriechy trpel. Za nás a nie vďaka nám zvíťazil. Až tu sa dostávame k tej najväčšej nespravodlivosti našej viery: že z hľadiska večnosti je skutočný kresťan odsúdený na víťazstvo, hoci sa oň pričinil niekto iný.
