Láska v čase cholery (Love in the Time of Cholera) - je dosť smutné pravidlo pri hercoch, ktorí sa stanú držiteľmi Oscara, že po filme s kvalitným výkonom sa objavia v čomsi, čo je v porovnaní s predchádzajúcim dielom odpad. Zvyčajne to býva kvôli peniazom, ale teraz sa mi to tak nezdá. Len dva týždne po slovenskej premiére Táto krajina nie je pre starých, v ktorej Javier Bardem hviezdi, vidíme jeho tvár vo filme, ktorý kvalitatívne radím k televíznym produkciám Hallmark, ZDF a sobotných nočných vysielaní na Jednotke STV. Pritom Bardem znamená pre nové spracovanie Marquezovej knihy vykúpenie z absolútneho prepadáku - hoci sa mi páčia ženy, musím priznať, že nebyť jeho, nebolo by sa na koho pozerať. Problémov tohto filmu je niekoľko. Z predlohy sa na plátno nedostalo nič magické ani realistické. Film je absolútne nereálny a keby som bol učiteľom literatúry, snažil by som svojich študentov presvedčiť, že toto spracovanie im pokazí obraz o dobrej knihe (nič by som im nezakazoval, aby náhodou nešli do kina naschvál. Keby by som mal zobrať študentov na filmové spracovanie knihy, bolo by to určite Pokánie). Doslova urážkou pre inteligentného diváka je to, ako sa všetci snažia hovoriť s hispánskym prízvukom - americkí aj talianski herci, je to jedno a hlavne je to umelé. To už radšej dabing v podaní Ľudmily Mandžárovej! Viem, že film je primárne určený divákom v USA a tí majú problém s iným, ako anglickým znením. Ale pre trochu rozmýšľajúceho diváka tento film v konečnom dôsledku vyznieva len ako hranie na niečo, čo to nie je. A to je veľká škoda - vzhľadom na silnú predlohu, na investície, výpravu, hudbu a... Javiera Bardema. Hodnotenie: palec dole
