Jaro Filip zomrel v čase, keď som ho najviac žral. Hltal som každú jeho pieseň, občasné múdrosti a neprestával som veriť tomu, že ten istý Jarík, čo sa mu ani ovce nechcelo podojiť, bol ten istý Jaro Filip, ktorý si sadol za klavír a len tak „spadruky" vystrúhal vzletnú baladu „vyletel vták hore nad oblaky". Že mu do toho fúkal na tých svojich toaletných nástrojoch Jíři Stivín, ktorý tomu celému ako sa hovorí, nasadil korunu, umocňovalo dojem lietajúceho bohéma, ktorým Jaro bol.
Jaro to mal veľmi dobre premyslené. Pomohol vystúpiť z tieňa Richardovi Müllerovi, ktorého som priznám sa nemal rád. Asi preto, lebo ako dieťa som mal pocit, že na spievanie je príliš veľký. No čo? Mal som asi desať rokov a jediné, čo som mohol v tom veku vidieť bolo to, ako Richard búcha kladivom do steny v klipe (?) „Po schodoch". No bol tu ten Filip a svojmu alter egu urobil medvediu službu.
A to sa mi na Jarovi páčilo. Vždy stál niekomu po boku a tvoril. A kruci, stále to bol Filip. Nikdy to nebol len Dežo Ursíny, nikdy to nebol len Richard Müller, nikdy to neboli len L+S, vždy bolo cítiť jeho rukopis, či notopis - presnejšie povedané. Ale každý pri tom ostával na svojej strane barikády. To sa len tak asi nevidí. Až tomu Šebanovi, Róžovi, Buntajovi, či Tatárovi povedal: „Tak a teraz si dáme MOJU, prepytujem MOJU, pesničku...lebo syn nosí MOJU, prepytujem MOJU tvár..." .To sa stalo na albume „Ten, čo hrával s Dežom", sediac s mladou krvou vo svojej kaviarni. Ten chlap tou vetou povedal všetko, čo hudobne nepovedal za celých tridsať rokov.
Pobavila ma príhoda, ktorú Jaro rozprával. Bola o prvom stretnutí s Dežom Ursínym na konzervátóriu v Bratislave. Jaro sedel v internáte za klavírom a brnkal si pieseň od Beach Boys. V tom od chrbta niekto k nemu pristúpil a povedal: „...Počuj starý, ale tam sú iné kilá..." A ten niekto bol Dežo Ursíny. Osudové stretnutie sloveského big beat-u. Uf! Vďaka za náhody.
Jaro mal rád humor a recesiu. A v tejto súvislosti mi napadlo: Viete kde by sa Jaro nikdy, podľa mňa, nechcel ocitnúť? Na Plese v opere. Áno na tom plese, kde dva týždne pred treba porodiť, aby ste to stihli do šiat a áno ten, kde treba odhodiť žuvačku tak, aby to fakt nikto nevidel. Ale fakt nikto. No tak, na takom plese vidieť kráčať Jara Filipa po červenom koberci, to už je samo o sebe recesia. Už len preto, že Jaro na mňa pôsobil tak, že mu k životu stačia jedny nohavice, jeden sveter a jedny topánky. Ale práve to bolo jeho fluidum. Mal v sebe také dedinské čaro. A to myslím ako kompliment, lebo práve to, ho pozdvihovalo.
Werich kedysi povedal: „ Jsou lidi, kterí žijí třeba 80 let. A nic! No jsou lidi, kterí by mohli žít i třista let a pořád mají co říct..." Jaro Filip bol kdesi uprostred. Škoda, že to nepotiahol ešte ďalej. Ale vďaka za tie roky, čo mu boli dopriané.
P.S.: 11. Júla to bude 11 rokov, čo Jaro zomrel. Pre mňa sú tie jedenástky len hra čísel. No ani sa mi veriť nechce, že je to už toľko rokov. V jednej svojej piesni Jaro spieva: „...v živote len smrť je istá.." V jeho podaní je to priam filozofická veta, plná trpkosti. Ale viem si Jara predstaviť , ako" z tamodiaľ" hovorí: „Boha jeho, chlapi, nebláznite" Tak boha jeho nebláznim a užijem si dnešný večer na RTVS (boha jeho, nikdy neviem, ako je tá prekliata skratka) s Jarom Filipom
