Som ľavák a mám vrodenú srdcovú vadu. Ale žijem. A keďže žijem, tak píšem... Zoznam autorových rubrík: Fejtónovým perom, Detský svet, Svet okolo mňa, Súkromné, Nezaradené
Ráno som sa zobudil plný vzrušenia. Bodaj by nie! Veď dnes je Deň matiek. Akoby to bolo, aby som si práve dnes nezainšpektoroval? Skrátka, čaká ma krásny deň. Rozostriem záves na okne. Vonku prší. Ha! Už vidím tie detváky ako sa namiesto zrekonštruovaného námestia, krčia v schátralej miestnej telocvični. Moje vzrušenie stúpa. Ako hovorím, bude to krásny deň...
Keď sme pred desiatimi rokmi získali titul majstrov sveta v ľadovom hokeji, bolo že to rečí o nových štadiónoch o húfoch nových šatanovcoch, či pálffyovcoch v prípravkách. Tlieskalo sa dokonca aj v parlamente, kam hokejisti s trofejou pre majstrov sveta zavítali. Podľa tohto všetkého sme už mali mať zopár nových štadiónoch a z detí - aspoň niektorých už dnes mali byť tí, o ktorých sa hovorilo ako o budúcnosti slovenského hokeja. Dobre. Fajn. Bolo to prvýkrát a dôsledky takýchto veľkohubých vyjadrení v tej eufórii nikto neriešil...
Kupujem si Vás už dlho. Aj dnes som si Vás bol kúpiť. Nie všetky, ale počúvajúc správy o tom ako Vás ubúda, som si povedal, že opäť načriem hlbšie do peňaženky a to, čo potrebujem, kúpim iba v prípade, že ste to Vy...Nešiel som ani do jedného z obchodných reťazcov, ktoré Vás inak mimochodom zabíjajú pomaly a systematicky. A keďže môj nákup bol slovenský, zamieril som do toho, čo Vás tí bačovia reklamujú „ostošesť". A to Vám poviem, že krádež Vašej identity sa deje aj tam.
V jednom z mojich článkov som si vzal na mušku televíziu Markízu. Presnejšie jej spravodajstvo a to, čo by v ňom nemalo byť. Bral som to z mojej strany skôr ako ojedinelý výkrik, či skôr pikošku z kategórie „čo treba čítať medzi riadkami". A keďže nie som spomedzi všetkých troch súkromných televízií orientovaný, či neorientovaný preferenčne ani na jednu - a môžu si za to samé, vychádza mi z toho ako víťaz, či skôr porazená, opäť televízia, ktorá o sebe tvrdí, že je trhová jednotka. Ale jej čoraz početnejšie programové úskoky hovoria inou rečou.
V malom hlúčiku pred panelákom stoja štyria „šarvanci", ktorí si vybehli na zasnežené ihrisko zahrať hokej. Vek odhadujem na 11 - 12 rokov. Skúsim sa ale tváriť, že mám zlý odhad a tak im ako „poľahčujúcu okolnosť" pridám ešte nejaký ten rok. Podídem bližšie... teda ja som nešiel bližšie zo zvedavosti, len som (s)proste išiel okolo nich a ľaľa: moji „športovci" opierajúc sa o hokejky si poťahujú z cigariet! Ale aby ste tomu rozumeli: Nie potajme z jednej cigarety, ktorú si dobrodružne podávajú medzi sebou, ako najväčší prúser, o ktorom rodičia nesmú vedieť, ale úplne normálne so stoickým pokojom a praxou dvadsaťročných fajčiarov. A každý má tu svoju. Nie hokejku ale cigaretu.
Doteraz som si tak nejako myslel, že údajne najsledovanejšie spravodajstvo v televízii Markíza je asi jediným reklamou nedotknuteľným programom pôvodnej tvorby. Teda to som si myslel aj o takej predpovedi počasia, ktorá - len tak mimochodom už je azda kratšia ako samotná zvučka, ale to tiež iba do momentu, kedy v lete minulého roku rosnička s úsmevom a „reklamnou nezaujatosťou" zo seba dostala vetu na záver: „...a nezabudnite, že na Mágio pláži sa užiť slnko dá-dá-dáá". Celé samozrejme podfarbené vysoko ilustračnými zábermi na ružové slnečníky spomínanej pláže. No pláž- nepláž, Mágio - neMágio, Rada pre vysielanie a retransmisiu zasadla, pokutovala. Nič platné, veď T- com zaplatí. Tak aký problém? Podprahová facka na diváka však ešte len čakala...
147 poslancov včera neskonalo, predvídavo a zároveň - predvolebne vzato, vypočítavo ukázalo svoju hadiu povahu, nadradenú na svedomie, či vedomie, ktorého sa mám pocit dotkli tak akurát pri skladaní poslaneckého sľubu. Aj to iba preto, že museli. A ani by ma neprekvapilo, keby sa všetci 147 pokrytci kdesi v zákulisí parlamentných salónikoch potom šteklili pod pazuchami a chichotali sa do popuku (použijúc slovník slovenských tlačových agentúr) naprieč celým politickým spektrom.
Nasledujúce tri - štyri mesiace budeme ako potencionálni voliči mazaní, natieraní, pečení, varení, všetkými politikmi ľúbení, počúvaní. Budeme mať okolo úst med, maslo... a možno aj trochu toho mastného od vianočných a zároveň predvolebných klobás. Toto všetko nám spôsobia politici. Terajší, minulí, možno budúci a možno práve tí, ktorým vystúpi svedomie do reflektorov premrznutých námestí. A tak mi nedá bachnúť si po čele, že čo som sa to dnes dočítal...
V poslednom čase mám pocit, že ekonómovia tohto sveta si zo Zemegule spravili ťažnú kravu, ktorá orie vysušenú zem. A to ešte aj do kopca. Finančníci „oblečení do zlata" vyzliekajú ľudí do absolútnej nahoty a čo je horšie, politici vo svojich slušivých oblekoch kefujú svojich zneistených občanov falošnými úsmevmi a dôverou, ktorá zdá sa, stojí na slamených, hlinených, papierových, alebo ak chcete finančne vratkých nohách. Výsledkom sú zlé správy, ktorým zdá sa niet konca - kraja. A aby toho nebolo málo, tak tie zlé správy sa stávajú ešte horšími...
Mal som kamaráta, ktorý mal dar rozprávať vtipy a fakt ich dával ako sa hovorí - z prvej ruky. Jeden, dva, tri... sedem. Bol jednoducho majstrom pointy. A práve pointa a jeho podanie zo mňa vždy na pár sekúnd urobili bezbranného smejúceho sa tajtrlíka. On to jednoducho vedel. Mal plastický hlas a napodobňovať malých Jožkov, opitých chlapov (ako to už vo vtipoch býva - tackajúcich sa domov a zvoniacich pri nesprávnych dverách), alebo srnky, žaby, zajace, medvede a levy mu nerobilo problém... A veru tie zvieracie boli najlepšie. No čo z toho, že keď som chcel tie vtipy posunúť ďalej, tak som si nemohol spomenúť ani na jeden. A práve nedávno som počul naozaj výborný vtip. No tak ako väčšinu som ho ešte „za horúca" zabudol. Nuž mi - len tak súkromne, napadla otázka: Prečo vlastne vtipy zabúdame? Lebo som si istý, že takmer každému sa to stalo: že vtip jednoducho vyfučí. Z večera do rána.
Hneď na úvod - len tak mimo súťaže, ja viem, že to už nie je STV, ale RTVS, ale táto štvorpísmenová skratka mi pripomína starú, známu a zašlú RVHP aj keď - táto skratka mala aspoň ako takú lingvistickú hodnotu a tak je zrušenie (aby nedošlo k omylu: nešlo o presun na Dvojku) Večerníčka na Jednotke len vyústením nelogických prdov, keďže logika v tejto ustanovizni sa asi sadla na zadok: Rebrandingovou skratkou začínajúc a Večerníčkom končiac.
Som ľavák...absolútne vyhranený. Ľavou rukou, či nohou robím takmer všetko: ľavou rukou píšem, držím lyžicu pri jedení, otváram chladničku, čistím si zuby, hrám ping-pong, držím kornútok so zmrzlinou... a ako ja hovorím, keby som fajčil, tak asi aj cigaretu držím v ľavej ruke a špak by som asi pristúpil - ako inak, ľavou nohou. Ľavou nohou presnejšie kopem do lopty. A myslím, že to bola aj moja odrazová noha pri skoku do diaľky na hodinách telesnej výchovy...
Keď som bol malý chalanisko, prázdninujúci medzi jednotlivými ročníkmi základnej školy - čo bolo asi tak pred 25 rokmi, môj deň začínal tým, že som zapol televízor (normálne ručne - nemali sme tú vychytávku na diaľkové ovládanie) a „na Viedni", alebo ak chcete na „OeReFke" som si ráno o pol deviatej pozrel Tom Jerry-ho. To bol môj jediný kontakt s televízorom počas letných prázdnin. Naozaj. Potom prišli raňajky. Pamätám si mlieko v sáčku s modrým nápisom. Tuším polotučné. Ranné slnko už vtedy prerážalo do detskej izby. Malo to svoje čaro a takto strávené ráno mi dnes príde absolútne nostalgické. Prázdniny „voľakedy" a dnes sú úplne o niečom inom a určite majú čaro aj pre dnešné prázdninuvšie detváky - o tom nepochybujem. No nemôžem sa zbaviť pocitu, že - úplne laicky napísané, si to počasie tento rok rozdelilo akosi neprimerane: toho, čoho malo byť málo a čo k letu nepatrí, bolo veľa a naopak. A ten záver to už nenapravil. A tak mi napadlo: Bolo kedysi iné leto, alebo iné deti?
Po roku to opäť u nás v meste „rozbalili“ jarmočníci. Zistil som to ráno, keď som išiel do práce. Práve „priparkovali“ a rozkladali svoje stánky. Trávnik opäť raz „poslúžil“ svojmu účelu – autá na ňom parkovali bez akéhokoľvek poriadku. Najviac miesta (našťastie nie na tráve!) zabralo auto a zároveň výrobňa „Uja Trdelníka“– toho uznávam, lebo, čo nevyrobí – nepredá. Smrdí to poctivosťou a to sa mi páči. A tá vôňa „zabíja“. Nikdy neodolám. Mimochodom: Bacha na peňaženky. Lebo, čo sa budem „ondieť“, tak nejako to patrí ku koloritu prechádzajúceho davu. No čo? Aspoň niečo slovenské v tej záplave čínskych lákadiel. Ozaj: vracajúc sa z práce – to už bol jarmok v plnom prúde, som zbadal stánok, na ktorom bol, čoby lákadlo monštroózny nápis: Slovenské výrobky. Nuž hybaj ho tam! No stačilo 30 sekúnd, a pochopil som, že nie všetko slovenské je naozaj „slovenské“...
Hanba - nehanba, Radka - naša štvorročná dcéra si spieva pri každej príležitosti. Len tak sama pre seba. Bez toho aby chcela vzbudzovať pozornosť okolia a zvyšovať si detské ego. Hm, čo si budem nahovárať - nespieva síce intonačne vzato... čisto, ale nešušle pri tom a rozumieť jej každé slovo. Veď taká Bambuľka nám tu tiež vyšušlala veľa piesní a „ľaľa" aké to bolo milené. Že? Čo je však pre mňa dôležité, spev je pre Radku prejavom jej detskej spontánnosti a nenútenej odvahy. A ako sme zistili pri ceste autom, či autobusom aj liekom. A to je pridaná hodnota nad každý falošný tón, ktorých na druhej strane nie je veľa. To však nie je prípad korpulentnej cestujúcej dámy, ktorá Radkin spev doslova v autobuse „zarezala"!
Jaro Filip mi fakt, ako sa hovorí, rezal. Ako hudobník, skladateľ, humorista, Stredoslovák, príležitostný herec a stály fajčiar. Všetko, čo robil, malo filipovský smrad a „šteklenie pod zarastenou pazuchou“.
Počuli ste to? Éterom sa prehnala informácia, že keby sa konali prezidentské voľby, vyhral by ich Róbert Fico. Povedal to vraj nejaký prieskum. No tresnúť sa po čele nepomôže, lebo ako povedal môj známy, Fico by asi vyhral voľby „čohokoľvek“. A tak je tu dôkaz „číslo 526“, že, politicky vzato je Fico asi „cool“ a ide mu karta. A keď to tak spojím, tak to inak ani nazvať nejde: Fico má gule.
Nech to nazvem ako chcem, naša dcéru ju má: Fóbiu, strach, paniku a bohužiaľ aj traumu. Bojí sa havkov. Malých, veľkých, na vôdzke, pustených na voľno, štekajúcich, kakajúcich, vrtiacich chvostom, s copíkmi,, oblečených, neoblečených... Skrátka všetkých. Aj keď všetkých sme ešte nestretli.
S rozvodovosťou je to ako s alergiou. Neustále stúpa počet ich výskytov. To je fakt, ktorý by mi isto potvrdili obidve strany môjho tvrdenia: Štatistici aj imunológovia. Spojil som nespojiteľné? Nemyslím. Čo však rieši rozvod, či rozchod pre rodičov, nič nerieši pre dieťa. Zdanie nechceného čara momentu, že matka má právo na dieťa aj s tichou podporou práva má jeden neuveriteľný fenomén.
Bol som na detskom ihrisku. Chodíme tam s našou 4 ročnou dcérou. Nedá sa mu vyhnúť, keďže je strategicky umiestnené ako „styčný“ bod takmer všetkých smerov. Chodíme tam radi. Naša dcéra absolvuje všetky húpacie, skákacie, či šmýkacie stanovištia, vyšantí sa a pred tradičným večerným predspánkovým rituálom večera, večerníček, umyť, rozprávka a spať, je to príjemné unavenie detského tela. Bolo tomu tak aj dnes a okrem "milióna" detí som bol aj svedkom bizarného správania, či nesprávania rodičov a detí. Ale aj jedného fakt moc milého...
