Fascinuje ma predstava fungujúcej rodiny. Tým viac, čím ich je menej. Bohužiaľ. A čím ďalej sa obzerám po spoločnosti, udalostiach, krízach (nielen tých finančných, či globálnych) a tempe narastajúceho matéria, zákonite a nepodmienene spojeného s mojou predstavou, začínam hľadať jej podstatu a všetky možné podoby. Alebo ak chcete model, ktorý by moju predstavu okresal do finálnej podoby. Ono sa to samo pýta, že rodinu tvorí muž a žena a dotvára ju dieťa. Absolútne jednoduchá definícia statusu, ktorý, aby som to nejako globálne zjednotil, funguje na celom svete. Asi by som to ani nemenil. Prečo aj? No, čo s rodinou, ktorú dotvorilo DIEŤA a znetvorili rodičia?
Jeden môj známy zažil klasickú situáciu. Svadba, manželstvo, rozchod, rozvod, boj o dieťa. Vlastne on to boj ani nebol. A ak aj áno, tak akurát s veternými mlynmi. Po niekoľkých odvolaniach sa a tempo vymožiteľnosti práva a obštrukcie protistrany viedlo k advokátovmu odporučeniu, aby to vzdal. Prečo tomu tak bolo a vo väčšine prípadov je, že otcovia sa vzdávajú práva na dieťa, hoc právo im dáva netušené možnosti? Asi preto, že sudcovia, právnici, sociálna kuratela, psychológovia, teda celý systém relevantný pre posúdenie výhodnosti inštitútu striedavej starostlivosti je pre systém samotný balvan, ktorý málokto chce tlačiť pred sebou.
Nemám rád čísla, percentá, za ktorými sa skrývajú výskumy všetkého možného, vrátanie štatistických odchýlok, ale Úplnou náhodou som sa dostal k práci študentky Michaely Klepáčovej, študentky Fakulty humanitných studií Univerzity Karlovy v Prahe, pod názvom „Analýza návrhov otcov na zverenie dieťaťa do výchovy", kde ma zaujalo niekoľko údajov, ktoré zhmotňujú predstavy o tom, prečo to tak je.
Jedinou chybou, ktorá znižuje relevantnosť uvedených údajov je, že výskum bol realizovaný v roku 2004 a je mi jasné, že TU tie štatistické odchýlky budú. Ale aj napriek tomu si dovolím tvrdiť, že ich výpovedná hodnota aj z odstupom času je zmysluplná a dáva ucelený obraz o tom, prečo drvivá väčšina detí je súdmi pridelená matkám, a hlavne, prečo je tými istými súdmi a celým systémom, o ktorom bola už reč, odopieraná starostlivosť o dieťa otcom.
Výskum bol robený formou ankety u jedného súdu v rozpätí piatich dní, čo podľa autorky výskumu zvyšuje ich zovšeobecnenie pre väčší rozsah a pole pôsobnosti viacerých súdov v tom období. Počet otcov, ktorí prichádzali na súd a odpovedali na položené otázky bol 30.
Základnou otázkou bolo, či otcovia podávali návrh na zverenie dieťaťa do striedavej výchovy matky a otca, alebo či o zverenie ani neusilovali. Výsledok?
Takmer polovica z30 otcov navrhovala zverenie dieťaťa do výhradnej alebo striedavej starostlivosti otca alebo matka.
Niečo viac ako polovica otcov ozverenie ani neusilovala.
Minimálnou štatistickou skupinou boli otcovia, ktorý navrhovali výhradnú starostlivosť odieťa otcovi, ale svoj návrh nakoniec stiahli.
Z výsledkov je jasné, že prevažovala skupina otcov, ktorí neusilovali o zverenie dieťaťa do svojej starostlivosti. Prečo tomu tak bolo sa dá povedať v niekoľkých bodoch:
Nezáujem otca alebo otcovo želanie, aby deti žili smatkou. Táto skupina tvorila takmer tretinu (viac ako 27% otcov)
Presvedčenie, že otec nemá šancu dieťa do svojej výhradnej starostlivosti dostať (viac ako 18%)
Nízky vek dieťaťa (13%)
Negatívna skúsenosť iných otcov, ktorí ozverenie žiadali
Prianie, aby deti žili smatkou
Neistota otcovstva
Vlastné negatívne skúsenosti so súdmi
Doporučenie advokáta
Percentá, ktoré nie sú uvedené v ďalších dôvodoch sa pohybovali v škále od 4,5% - 9%. Mňa zaujala obsažnosť a počet dôvodov, ktoré otcov odraďovali podať čo i len žiadosť o zverenie dieťaťa do ich starostlivosti. Dôvodov je naozaj viac ako dosť a len potvrdzujú mnou vyššie uvedené skutočnosti. Viac ako polovica otcov jednoducho o zverenie dieťaťa do svojej výhradnej starostlivosti nepožiadala mysliac si, že v opatrovníckych sporoch sú proti matkám znevýhodňované, alebo si pripúšťali minimálne šance na úspech. Keď si predstavím 1000 otcov v jednej veľkej miestnosti, ktorým priradím jedno dieťa, tak viac ako polovica detí by svojho otca jednoducho stratila. A to už je riadny masaker.
Niekde som čítal, že štát ( blízkosť Českej a Slovenskej republiky minimálne v zmýšľaní otcov a súdnej byrokracie je viac ako podobná) a jeho súdny systém a rodinné právo robí z detí polosiroty. Prečo? Pretože naše konzervatívne zmýšľanie automaticky predpokladá, že otec rozvedenej rodiny je alkoholik, násilník a že jediným prínosom pre vývoj dieťaťa a jeho (ne)dobro je matka. Boj s predsudkami sa dá poraziť jedine snahou otcov, ktorí aj keď o tom nevedia, majú možnosti ako tento stav zmeniť.
