Dnes v obchode som bol svedkom toho, ako starší pán kupoval zápalky. Nič iné. Iba zápalky. Jedny. Stál mimo pokladničný rad a vypýtal si ich. Len tak „mimo súťaže". Položil som si teda jednoduchú otázku: Kedy naposledy som použil zápalky? Dôležitý fakt v tejto súvislosti je ten, že som nefajčiar, čo logicky znižuje možnosť, že by som v ich nejakej nutnosti - napríklad na ulici, potreboval.
Pamätám si, čo bolo asi tak pred dvadsiatimi rokmi (možno aj viac), ako sme doma mali špeciálne miesto pre odkladanie zápaliek. Nemali sme ani ten „iskrový zapaľovač" (s charakteristickým zvukom - „kchkch"), ktoré by zápalky nahrádzali. A dokonca keď zažmúrim oči a prebehnem po našom „vtedybyte", tak ani zapaľovač si nepamätám. Skrátka „šľapali sme na zápalkách. Bolo to tak charakteristické miesto, že keď sme tam žiadnu krabičku zápaliek nevideli, bola to katastrofa. Bez nich by moja mama a otec neuvarili nič. Plynový šporák rodičia bez zápaliek nemohli sfunkčniť. Vlastne mohli. Ale plyn bez ohňa, to by nás asi zabilo. A pri použití bytového zvončeka možno aj susedov, keďže sme bývali v paneláku. Čaro týchto momentov už samozrejme pominulo. Našťastie. Už vtedy sme vedeli, že je len otázkou času, kedy aj mi prejdeme na iskrové „chrastítko". Dnes mi tento kuchynský pravek príde príjemne smiešny. Nostalgicky smiešny. Samotnou podkapitolou by mohlo byť v tejto súvislosti používanie mikrovlnných rúr, mikrovlniek a „zohrievačov" všetkého druhu. Sme skrátka vo vyššom leveli.
Tento vyšší level je ale o dosť viac poznateľný aj inde. Telefónny automat. Priznám sa bez mučenia, že neviem kedy som naposledy stál v telefónnej búdke (na ktorej boli samozrejme rozbité minimálne dve sklá, že?). Možno niekedy ako 15 ročný, keď som v treskúcej zime mal k uchu priložené absolútne studené slúchadlo. To boli už aj telefónne karty (s ktorými prišli aj tie finty s „večnými kartami"). Nehovoriac o tom, že už samotné volanie bolo dobrodružstvom, keďže nie vždy som sa niekam dovolal, lebo, a to je taká moja nuansa, verejné telefóny boli lákadlom pre rozbíjačov, cikačov a prešpekulovaných vykrádačov, ktorí sa aj cez tie najmenšie otvory dostali k vhodeným minciam. Lebo boli aj také „obojpohlavné" karta - mince. S odstupom času viem, že to malo svoje čaro. Telefónne búdky mali neopakovateľnú atmosféru, o ktorú sme úplne prirodzeným spôsobom a posunom všetkého technického (nechcem použiť slovné spojenie technický pokrok, lebo slovo pokrok sa mi spája s čímsi totalitným) prišli. Verím tomu, že 99,9 % Slovačstva týmto smerom ani neuvažuje. Vlastne ani ja. Ale ten zákazník so zápalkami mi to pripomenul tým najobyčajnejším spôsobom. .
Tieto dva aspekty našich „minulých životov" sú akiste len výcucom toho, čo už k životu akosi nepotrebujeme. Aj keď...? My doma napríklad ešte stále nemáme umývačku riadu (neviem? Sme poslední? Mám sa hanbiť?) a ešte stále používame starý spôsob umývania tanierov, hrncov, lyžičiek a zubov... Pardon, zubov nie. Tie si umývame obyčajnou zubnou kefkou. Ale aj tu už je poznateľný pokrok. Takže máme, čo doháňať. A na záver len jedna veta: Pri zbytočnosti toho, čo už nepotrebujeme používať, ale je to tu prítomné, mi napadlo: Načo nám je slepé črevo, „trtáč", alebo zub múdrosti ?
