Možno ste už počuli genézu jeho kariéry. Len úplne v skratke: Už ako chlapec bol vysoké "motovidlo" nepoužiteľný (vraj) pre hokej. Z Trenčína pre svoj antihokejový vzhľad, či vzrast išiel do Piešťan, z Piešťan do Sparty Praha a odtiaľ do Ameriky. Do nižšej súťaže. V jednom nedávnom rozhovore, či profile o ňom samotnom som sa dočítal, že keď bol na farme, tak si aj privyrábal, aby si zarobil na podnájom. Dokonca vyštudoval aj školu zameranú na "niečo" ekonomické...alebo obchodné. Jednoducho popri "veľkom" hokeji študoval. Nastúpil do NHL a rástol. Teda nie žeby rástol, lebo už vtedy bol najvyšším hráčom NHL, ale rástol hokejovo. A možno aj osobnostne. Každý, aj keď nie vrcholový športovec vie, alebo aspoň tuší, že za veľkými úspechmi je veľká drina.
Dnes večer, či nadránom ho čaká asi najdôležitejší zápas kariéry. Možno to risknem a môj "iologický budík" ma zobudí na zápas. A keď nie, tak viem, že ráno, keď sa zobudím, prvé čo bude, sadnem za počítač a tých pár sekúnd, kým nájdem výsledok posledného zápasu, budem nervózny. Možno prižmúrim aj oči. Pre to napätie... prežijem prehru, ale želám mu výhru. A teším sa. Teda dúfam, že sa bude načo. Teším sa na Stanley Cup opäť na Slovensku.
Nechcem mu stavať pomník, ako znak čohosi, čo vzbudzuje úctu. Ale v týchto dňoch ju voči nemu mám. Mal som ju aj minulý rok pri Mariánovi Hossovi, ale tento rok je to iné. Zdeno Chára je kapitán. Ako prvý zdvihne nad hlavu pohár, o ktorý tak usiluje. Takt teda dúfam. Dúfam, že zajtra nebude tento článok mať trpkú príchuť.
