Nie som jeden z typov, ktorý visí na telefóne 24/7, ale cez obednú alebo inú prestávku si tiež v rýchlosti pozriem, čo je nové alebo skontrolujem správy.
Po zapnutí internetu mi však dnes na obrazovke namiesto bratovej alebo maminej četovej hlavičky vyskočil niekto iný. Na vrchu mojej rozbitej obrazovky sa zjavilo exotikou podfarbené meno Domenico.
Domenico, ako ste sa už možno dovtípili, je môj taliansky kamoš. Stretli sme sa počas posledných prázdnin na jednom z dobrodružných výletov, ktoré sme tu v Austrálii absolvovali. Spoločné záujmy i cestovateľská história bola vždy zárukou dobrej debaty. Keď sa však čas prázdnin naplnil do bodky a bol čas sa vrátiť do zabehnutého pracovného života, naše konverzácie akosi ustali, preto ma správa od neho celkom potešila.
“Ahoj ahoj. Kde sa teraz nachádzaš? Ja som v Brisbane.” napísal stručne.
Ja som mala byť v Brisbane v tomto čase tiež, ale nakoniec som svoju výpravu odložila o mesiac neskôr, takže som ešte stále “doma” v Mackay. Vedela som, že Domenico šiel do Brisbanu kvôli testu z angličtiny, ktorý potrebuje úšpešne spraviť pre svoje víza (a ktorý už trikrát nespravil).
“Čaves. Nie, ešte som stále v Mcky. Ako dopadol test?” Tiež nie som pri četovaní veľmi obsažná.
“Nespravil som. Vzdávam to.” Odpísal obratom. Trochu mnou myklo a v momente som ucítila nával myšlienok, ako by som mu vedela pomôcť alebo ho podporiť alebo niečo robiť, no potom… som zastala.
“Čo budeš teraz robiť?” napísala som rýchlo.
“Neviem.” Definitívna odpoveď. Nič viac.
Položila som nachvíľu telefón, pozrela von oknom a hlavou mi prebehla jedna myšlienka. Myslím, že v živote platí isté pravidlo. Pomôž priateľovi, ale nechaj ho dostať svoju lekciu. (nie ako u nás, že je jedno, za čo všetko som zodpovedný, ale keď si kamarát, tak mi pomôžeš, inak si smrteľný nepriateľ). A v tomto prípade, aj keby chcem, tak by som mu pomôcť nevedela.
Domenico mal 6 mesiacov. 6 mesiacov na to, aby spravil test. Jediná vec, ktorá mu chýbala, aby mohol zostať u svojho zamestnávateľa, v robote, ktorú miluje a v krajine, ktorá mu prirástla k srdcu. Po 6 rokoch mohol dostať permanentné víza. No Domenico…kašľal na to. Tak blízko, už takmer dotýkajúc sa toho, o čo sa tak usiloval…no nedokázal premôcť svoju nedisciplinovanosť a divokého ducha, ktorý sa vždy zatúlal k niečomu záživnejšiemu. A ako sa dá čakať, naštudovanie vysokej gramatiky nie je niečo, čo človek vybaví za dva dni (a nezíska pri hovorovej reči napriek rokom).
Sama som bola trochu naštvaná, lebo podmienky mal fakt férové a človek nevedel nájsť nič, na čo iné by sa chalan mal hnevať okrem sám seba. Nemám poňatia, čo bude teraz robiť. A aj keď je to môj kamoš a veľmi by som chcela, aby svoj príbeh pokračoval tu, Austrália tak proste funguje – nedostaneš nič zadarmo alebo len tak, nikto ti nič nevybaví. Na druhú stranu, preto tá krajina vyzerá ako vyzerá, a ľudia ani nepožadujú niečo len tak. A tí, čo áno, sú veľmi rýchlo odfiltrovaní. Preto, aj keď neviem, či chalana ešte niekedy uvidím, uštedrilo to cennú lekciu aj mne. Alebo skôr istú ostrú výstrahu. Makaj a hlavne neprestaň, keď už si takmer v cieli. A aj keď chceš pomôcť tým, ktorých máš rád, niekedy im nemáš a nevieš pomôcť. Niekedy musia dostať svoju, aj keď veľmi drahú lekciu, aby sa sami posunuli ďalej.
