Ktosi mi na facebooku poslal nejaké video. Kliknem na správu a na obrazovke sa objaví tvár Michala Saba. Video má 4 minúty. Ideálne, vravím si, akurát, kým príde električka.
Ako počúvam jeho vyjadrenie, zrazu sa mi do očí začnú tlačiť slzy. Rýchlo otvorím hlavné správy a čítam, ako podľa vyjadrenia niektorých ľudí si Slováci žijúci vonku chodia domov len opraviť zuby a ani nevedia, ako to vyzerá doma, všetko sa dozvedajú len z druhej ruky.
V tom momente stojím ako obarená. Ľudia prúdia okolo mňa, tlačia sa do prepchatej 96-ky, na ktorú by som mala nastúpiť aj ja...no v mysli nemám nič a nohy stoja. Akoby ma kopol elektrický prúd. Do začiatku školy zostáva asi 10 minút, no mne to práve teraz nemôže byť viac jedno.
Vraj nevieme, čo sa doma deje...toľko tých ľudí odišlo práve preto, lebo to až príliš dobre vedeli. Lebo to každodenne pociťovali na svojej vlastnej koži. A rozhodli sa, že keď štát o nich nemá záujem, vyjadria svoj skutočný názor asi najsilnešou spätnou väzbou na ich vládnutie. Odchodom.
Nedávno sa mi dostala do ruky malá knižka, ktorá sumarizuje mnohé, čo ako expat cítim. Volá sa Zrkadielko, napísaná O. Kovalským a zameriava sa práve na odchody mladých a ich dilemy.
Tento odstavec z nej hovorí asi za všetko:
„Milujem ťa, mama. Veľmi. Budem stále nosiť tričká s krásnym slovenským vzorom, budú mi chýbať tvoje dobroty a stále si budem pospevovať piesne, ktoré si ma naučila, ešte keď som bol malý. Nikdy nestratím ten poklad, ktorý si nosím skrytý v srdci. Ale život musíme žiť aj ďalej, nielen blúdiť v spomienkach. A vďaka tebe, vďaka tomuto malému artefaktu, ktorý si pre mňa vybojovala (kľúč z revolúcie, pozn.), už mám na výber, za čo som ti neskutočne vďačný. No vybral som si, že chcem svoju budúcnosť stráviť v jednej z krajín, ktoré majú parlament, nie patentový úrad na pravdu.”
Tak asi toľko.
Ďakujeme....Ďakujeme pekne, milí oficiálni reprezentanti Slovenska...
