reklama

Go West!

Prebudila som sa skoro a prekvapilo ma, že nemám žiaden zvlášť výrazný predodchodový pocit, a tak som sa len celkom obyčajne naraňajkovala, povedala rodičom 'ahojte' a s mierne naloženým batohom som sa vybrala na zastávku mojej obľúbenej linky č. 37, smer Nový most. Veľmi výrazne mi to pripomínalo situáciu, ako keď sa zberáte na par dní na výlet napr. do Tatier (s vedomím, že o par dni ste späť) a ja som mala takmer výčitky, že si z toho nič nerobím, ba že mi to je vcelku jedno. Pol roka tu, alebo inde...je vlastne jedno, kde si to odžijete. Veď uvidíme...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Letisko už žilo značne čulým životom stredajšieho rána. Pri okienku, teda vlastne odborne sa tomu hovorí terminál, sa hadil pomerne dlhý a pomaly sa krátiaci rad checkujucich sa in ľudí (je mi ľúto, ale neviem nájsť ten správny slovenský ekvivalent, za čo by ma ako potenciálnu slovenčinárku mala hanba fackovať, ale ja som silnejšia). Keď som sa dostala na rad, bola už dosť pokročilá hodina, ale čo mňa po čase. Čas je príjemná súčasť tohto sveta, pretože nám pripomína, že tu predsa len nemusím žiť večne a že raz príde hádam aj nejaká zaujímavejšia zmena (týmto vlastne vyjadrujem akúsi pofidérnu vieru v posmrtný život. Ale skúsme si to nevšímať, pretože to s naším rozprávaním vlastne vôbec nesúvisí).

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Len čo som úspešne zavŕšila checkinovaci proces, prišiel on a po ňom čas, kedy sa zatvára ona odletová brána (už som zabudla číslo)a ja som náhle dospela k poznaniu, že predsa len niečo opúšťam a predsa len to nie je všetko celkom jedno.

Každopádne cesta lietadlom bola vcelku nezábavná až nudná, lietadlo dosť meškalo, ale usmievavé letušky známej nizkonakladovej spoločnosti sa permanentne tvárili milo (čo už im koniec-koncov zostávalo), čím nám prostým pasažierom, ktorých už majú aj tak plné zuby (a opäť, čo iné im zostava) chceli vysvetliť, že všetko je OK. Lietadlo napokon šťastne pristálo na mojom obľúbenom letisku, a keďže som sa ešte na palube predvídavo zoznámila s dvoma slovenskými dievčatami, mala som o odvoz k najbližšej stanici metra postarané. Takže tých 20 libier pripravených na vlak som dúfam minula na niečo zaujímavejšie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keďže mi zostával pomerne veľký časový obnos, rozhodla som sa pre prvé potulky Londýnom. Po krátkom čase ma to vzhľadom na moju neľahkú batožinu prestalo baviť a zakotvila som v miestnom lokále (teda vlastne lokálnom lokále, však...) pri kole, knihe a mape. Keď konečne bolo dosť neskoro na to, že sa dalo predpokladať, že by moja nová rodina mohla byť doma, s mapou v ruke pobrala som sa hľadať cestu.

Našla som. Zvonček zazvonil, ako keď zatrúbi trúba, dvere sa otvorili a milý pán v stredných rokoch a okuliaroch povedal: 'You must be Hedviiiga!' A vskutku - bola som to ja.

To bol môj prvý deň v skutočnom veľkomeste.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na druhý deň som sa zobudila do neskorého štvrtkového rana (nakoľko včera bola streda) a pobrala som sa na svoj prvý výlet do mojej budúcej (teraz už terajšej) školy zúčastniť sa International Students Orientation Programmeu. Aby sme to zjednodušili, znamená to asi toľko, že prídete, počúvate, idete sa vycikať, opäť počúvate a potom sa ide domov. Potom je druhy deň (v našom prípade piatok, aby sme nestratili prehľad o čase...), kedy sa robí viac-menej to isté, len na záver nám po vystátí dlhého radu dali také milé kartičky, akože od dnes ste študenti. Ukázalo sa, že kartička je kľúčom k mnohým užitočným aj neužitočným veciam. Napr. vďaka nej teraz sedím v miestnej počítačovni a píšem si tento malý príspevok pre môj už dávno nepoužívaný blog.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Metrový vlak (čím mienime vlak jazdiaci pod zemou, t.j. metro, a nie vlak meter dlhý. Alebo pre zjednodušenie tubový vlak od anglického the tube) dorazil do nie práve najprázdnejšej stanice. Masa ľudí sa pokúša dostať do vozidla, ale keďže britskí občania neboli na školení v niektorom z hlavných miest niektorej z rázovitých krajín strednej Európy, nevedia postupovať ďalej do vozu, čo zapríčiňuje, že priestor pred dverami je značne zaplnený, pričom zvyšok vagóna div že nezíva prázdnotou. Darmo im milý hlas z reproduktora oznamuje: ‘Please stand clear of the closing doors!‘, britskí občania majú vlastnú logiku cestovania. Každopádne po príjazde asi tretieho vlaku do stanice som sa rozhodla, že predsa len by bolo dobre posunúť sa zase o kúsok ďalej, a tak som sa pomocou svojich chabých fyzických síl napokon úspešne prepracovala dnu do vozňa.

Vo vlaku bolo značne tesno, a keďže sa mi už dlhšie zdá, že mam mierny nábeh na klaustrofóbiu, rozhodla som sa, že nabudúce to skúsim s autobusom.

Ako sa ukázalo na druhý deň, veľmi som si nepomohla. Nesmiem to však s autobusmi načisto zabaliť, pretože by som veľmi rada videla londýnskeho revízora. Možno sú podobne veľkí, zavalití a strašidelní ako tí z môjho rodného veľkomesta. Aby som si to o čosi zjednodušila, vymyslela som si prototyp ideálneho čierneho pasažiera. Trochu sa tu pristavme. Bude to asi takto: Chlapík neveľkej, ale nie malej postavy sa po výdatných raňajkách predsa len napokon rozhodne ísť do prace. Čas už síce pokročil, ale práca nie je zajac, aby utiekla, však...ako hovorí náš múdry slovenský ľud. Náš protagonista nie je síce z chudobných pomerov, ale keďže mal včera narodeniny a keďže má aj priateľov, s ktorými sa tak skvele oslavuje a do tretice, keďže Oyster photocarde (to je v podstate niečo ako londýnska električenka) včera vypršala platnosť, nezostáva iné, len to skúsiť načierno. Chlapík sa nalodí na jednej z mnohých zastávok linky č. 29, keď ja už mám kus cesty za sebou a obozretne sa postaví hneď ku dverám. Pozrime si ho bližšie. Veľkosť postavy opísanú vyššie vhodne dopĺňajú napadne čivé oči (presne také, aké si predstavíte, keď si predstavíte čierneho pasažiera, ktorý už ma prax...) a ruky dlhé ako hadica. Vlasy na hlave mu už trochu poredli, ale nemýľme sa, nie je to spôsobené vekom, ale génmi, alebo čert vie čím. Ľahká bunda je síce vzhľadom na veterné londýnske počasie nedostatočná, ale už som si zvykla, že ostrovania vnímajú chlad celkom inak než bežný Európan. Keď sa už blíži cieľová stanica nášho hrdinu, práve vtedy, keď si už chce vydýchnuť, že to ma zase raz šťastne za sebou, čo čert nechcel - revízor. (Opisom revízora sa nebudeme zdržovať, predstavte si ho trebárs tak, ako poznáte revízorov vo vašom mieste bydliska.) Chlapík ma ale na šťastie dobrú pozíciu a šťastie, že zastávka je tu o par sekúnd a len čo autobus zastal, tak berie nohy na plecia, čo ale neuniklo bystrým očiam revízora, vycvičeným presne na takéto prípady. Revízor chvíľu váha, čí sa za chlapíkom pustiť alebo nie, napokon sa niečo v jeho mozgovni rozhodne pre áno. Azda keby náš čierny pasažier bol dáky veľký, zdatný chlap, nechal by to plávať, ale uznajme, nechať si ujsť také malé nič, to muselo predsa veľké revízorovo telo a ego nesmierne uraziť. Revízorova túžba dolapiť zloducha teda vyhrala a nám sa naskytá bizarný obraz malého chlapa naháňaného veľkým chlapom. (Revízor azda ešte vykrikoval za v dave sa strácajúcim čiernym pasažierom dáke neslušné slová, ale ich citovanie si tu odpustíme). To už ja ale strácam výhľad, pretože autobus nečaká (pre šoféra takéto zážitky asi nie sú po toľkých odjazdených kilometroch zaujímavé), takže si to ďalej musím vymyslieť. Ukazuje sa, že malý chlapík má napriek svojej nepatrnej telesnej stavbe, celkom slušnú kondíciu, čo je ale veľmi dobré, pretože inak by ho revízor rýchlo chytil a nebola by žiadna zábava.

Ďalšie osudy našich protagonistov necháme na fantázii čitateľa. Týmto sa mi vlastne podarilo vsunúť mini-poviedku do svojho článku, čo som pôvodne vôbec nemala v úmysle, ale aspoň som sa dozvedela niečo nové.

Skúsim sa teda vrátiť tam, kde som prestala. Ale až nabudúce, pretože blog predsa nie je zajac, aby utiekol...

Hedviga Turanská

Hedviga Turanská

Bloger 
  • Počet článkov:  14
  •  | 
  • Páči sa:  0x

baví ju svet. Zoznam autorových rubrík:  Z ostrovaKrajinkárkaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu