Tak sa stalo, že aj ja som v4era šla do práce. Prvýkrát. Zobudil ma budík a ja som s primeranou vážnosťou vstala do nového veľkého dňa, urobila všetky tie ranné rituálne veci a s maličkým strachom v kútiku mojej čiernej duše som sa vybrala do sveta, pískajúc si neznámu melódiu, čo sa mi spontánne rodila v niektorom z mozgových centier a len čo by som narátala do 300, už aj stojím na zastávke linky č. 37 operujúcej na trase Záhorská Bystrica – Nový most a späť.
Ani poriadne neviem, ako sa mi to stalo. Škola, nástenka, oznam, výberové konanie a zrazu bolo po Vianociach a ja som sedela v lietadle a letela na ostrov. Nie na dlho. Vlastne...na chvíľu. Tak som teda tu a nie je to zle. Keď neprší, svieti slnko a keď nie som v škole, ležím v parku na tráve, alebo čo je menej idylické - sedím na schodoch pred svojou izbou s vynikajúcim laptopom Apple na kolenách (nie, nie je môj...). Ale parkov je tu fúra, takpovediac na každom rohu. Veľmi dobrá vec.
Milá moja rodná hruda, Aby som bola hneď zo začiatku stručná…je mi z teba trochu nanič. Máš lesy, zvieratá v nich, vodu, Tatry, skrátka skvelú prírodu. Každé normálne hocičo, nech už je to človek, zviera, krajina, si svoje skvelé veci chráni, celkom inštinktívne – normálna vec. Ale ty? Neviem, kto vlastne si, ale reprezentuje ťa niekoľko ľudí, ktorých som síce ja nezvolila, ale to máš predsa jedno. Začínam mať ten nepríjemný pocit, že ‘človek ako človek’. Áno, zaváňa to tou správnou rezignáciu na slovenský spôsob. Rezignáciou na tzv. systém. A tí daktorí, čo sa rozhodli nerezignovať, sú označení za extrémistov. Čo mi vlastne považujeme za extrém?
Sedím v miestnej počítačovni a premýsľam nad…chcela by som niečo pôsobivé doplniť, ale keď sa pozriem von oknom, nič pôsobivé nevidím. A moja hlava na to už dávno nestačí. Ja nestačím zase na iné veci. Niektorí (vrátane mňa) tvrdia, že je to mojou lenivosťou (prof. Pynsent: ‘Hedulinka…we’re lazy, aren’t we?’).
Prebudila som sa skoro a prekvapilo ma, že nemám žiaden zvlášť výrazný predodchodový pocit, a tak som sa len celkom obyčajne naraňajkovala, povedala rodičom 'ahojte' a s mierne naloženým batohom som sa vybrala na zastávku mojej obľúbenej linky č. 37, smer Nový most. Veľmi výrazne mi to pripomínalo situáciu, ako keď sa zberáte na par dní na výlet napr. do Tatier (s vedomím, že o par dni ste späť) a ja som mala takmer výčitky, že si z toho nič nerobím, ba že mi to je vcelku jedno. Pol roka tu, alebo inde...je vlastne jedno, kde si to odžijete. Veď uvidíme...
Viem, že by som mala pridať ešte jeden článok o mojom severnom lete, ale dnes ma zaujala celkom iná vec... Ako už roky, tak aj dnes ráno som sa ocitla pod bratislavským Novým mostom, čakajúc na autobus, ktorý ma pravidelne vozieva domov a v ktorom zažívam toľko nezabudnuteľných chvíľ. Ako to už býva, autobus mi ukázal chrbát, čo pre mňa znamená 20 minút čakania. Prečo by som sa ale túlala nie veľmi útulnou zastávkou, keď utešená Bratislava je hneď za rohom. Vybrala som sa teda do Dómu sv. Martina, za účelom tichého posedenia si. Už vchádzam dnu...
Veľa vody muselo pretiecť v Dunaji, než som sa odhodlala k novému blogovému príspevku. Medzitým som sa našla v novej krajine, o ktorej vám teraz nenapíšem, ale ukážem vám zopár obrázkov, pretože raz vidieť je omnoho viac ako dvakrát počuť (alebo čítať). Neľakajte sa, že na obrázkoch niet žiadnych ľudí. To nie preto, že by tu žiadnych nebolo, ale preto, že vám ich ukážem nabudúce. Zdá sa mi totiž, že taký milý, nelakomý národ ako sú Škóti si zaslúži tých pár kilo blogového priestoru.
Včera ráno sa stalo to, čo som už dlhšie očakávala: Celá, ako som, rozhodla som sa, že prestanem spolupracovať a že sa už nebudem podieľať na prežívaní tohoto systému. Tak som buchla imaginárnou päsťou do imaginárneho stola a vidiac odchádzať osudový autobus, nestihla som si položiť otázku, ale zato si odpovedám stručne a jasne: nie! Proste nie. Odmietam stíhať a nestíhať nestíhateľné linky miestnej MHD, odmietam učiť sa cudzie interpretácie mojich obľúbených básní, nieto byť z toho ešte písomne skúšaná, odmietam ducha tejto doby, odmietam odmietanie slúžiť. Končím s bojom, odkladám ťažkú muníciu zo zhrbeného chrbta na chodník. Mojou jedinou výzbrojov je ignorácia. Odteraz.
Pôvodne som mala celkom iný, oveľa „slovenskejší“ plán, a to trochu si tu zanadávať na TV Markíza, že mi reklamnými šotmi vo včerajšom premietaní Passion of the Christ mierne zdvihla adrenalín, ba čo viac, rozosmutnila ma. Hej, prišlo mi ľúto, ani nie tak to, že niekto, kto sedí za všetkými tými premietacími prístrojmi snáď ani nevie, čo púšťa (ale áno iste, celovečerný film z produkcie USA, réžia Mel Gibson atď.). A možno vie...Prišlo mi ľúto, že za zbičovaným človekom (tentokrát to bol Ježiš, o ktorom niektorí veria, a ja tiež, že bol viac než človek) sa na mňa usmieva milý modrooký chlapček, ktorého ocino má prekrásne auto a hneď za ním teta s tými najlepšími, najtenšími a najbezpečnejšími hygienickými potrebami. A o chvíľu opäť muž bolesti, čo poznal utrpenie.
Tento víkend bol skvelý víkend. Na par dní sa niekam podelo všetkých mojich 1564 prijatých a 165 odoslaných správ. Ale potom sa vrátili späť a vysvitlo, že boli na víkendovej rekreácií. Vraj až pri mori...Zatiaľ čo ony sa kúpali a slnili, ja som mala rande. Ale aké rande! S Woodym Allenom. Woody ma pozval do kina na svoj film Annie Hall (a to je dobrý film!). 18.00 pred kinom...
Môj mobil je zázračná skrinka. Zhltol 20 rokov minulého storočia, dorazil sa 79 rokmi toho, čo žijeme v týchto dňoch a teraz sa čuduje, že je plný dejín a budúcnosti...Keď je človek chorý na všeličo príde. Ja som tak prišla na to, že v mobilovom kalendári sa dá listovať aj späť. Usilovne som brázdila minulosťou a tešila sa, že mobil ma dostane snáď až do stredoveku a možno ešte ďalej. Pri začiatku roku 1980 však telefón prestal s mojím plánom spolupracovať a tak sa teraz nedozviem, či bola bitka pri Moháči v pondelok alebo štvrtok. Dozvedela som však iné zaujímavé veci...
Bola som v galérií. Ale nie preto, aby som si pozrela niektorý zo vzácnych artefaktov, ale povedala som si, počuť a vidieť pokope vlastne celý slovenský prozaický výkvet nemusí byť zlá skúsenosť ani zážitok...Potešila ma myšlienka, že na Slovensku literatúra ešte celkom nezomrela, ba možno by sa dalo povedať, že ožíva. Vyskytujú sa tu dokonca aj nejakí ľudia, ktorí z času na čas niečo napíšu, čo nás nesmierne pobaví, alebo aspoň by nás malo, (na rozdiel od ceny knižky, však...nuž čo, papierový svet nie je lacná záležitosť).
Ráno o 8.05 som sa prebudila a zistila som, že tú chybu v KSSJ treba opraviť. Pamätám si, že sa mi snívalo, že som bola tehotná a že som nevedela, s kým a ako sa mi to stalo. Na chvíľu som sa zamyslela, aby som našla súvislosť medzi mojím snom a ideou opraviť KSSJ, ale bezúspešne. Tak som vstala a povedala si, že sa vyberiem do školy a oznámim svoj nález naším jazykovedným autoritám.
Ulica bola plná ľudí. Áno, boli to postavy, ktorým väčšina ľudí hovorí ľudia. Mne sa však zdalo, že mesto ovládli živé mŕtvoly a hneď mi prišlo ľúto, že takto dehonestujem svojich spolupútnikov a spolutrpiteľov. Predstavovala som si, ako odniekiaľ zozadu, z tajných skrýš, odkiaľsi z trinástej komnaty sa na mňa vyrúti niekto, muž s dlhou bradou a peknými očami a dlhý ostrý nôž v jeho rukách sa vbára do môjho chrbta...
