Angličania majú asi o čosi lepší vzťah k zeleni než moje rodné veľkomesto, vôbec im nevadí, že majú uprostred Londýna obrovskú nezastavanú zelenú plochu. Dokonca si myslia, že to tak má byť. To by sa nám v Bratislave nemohlo stať! Celkom rada by som si kúsok anglického parku priniesla domov ako suvenír. A ešte by som aj ušetrila 10 libier.
Na Anglicku je niekoľko zaujímavých, nezaujímavých, dobrých a menej dobrých vecí.
Počasie: Vôbec nie je také zlé, ako by zvyšok Európy rád veril. To je viac-menej tak ošúchaná kontinentálna legenda. Prší tu síce hojne a často, ale rovnako často a hojne je idylicky slnečno (len posledné týždne to nejako nevychádza…). Mne sa najviac páčia miestne oblaky. Sú tak nízko, div že sa nedotýkajú zeme. Akoby ju chceli pobozkať. Plynú veľmi rýchlo, hádam sa ponáhľajú niekam nad Atlantik alebo ich niekto zozadu poháňa palicou. To neviem. I keď občas im kývam a pokrikujem po nich, ale asi sú príliš...škoda.
Jedlo:
No...nie je to ktovie čo. Angličania sú v kuchyni vcelku netvoriví národ, čoho dôkazom je aj fakt, že veľmi neradi dávajú do úst neznáme veci. Napríklad ja som im priniesla fenomenálne sójové tyčinky priamo z bratislavského Tesca, ale anglické deti i anglickí dospelí sa vôbec netvárili nadšene, skôr prestrašene. Vzhľadom na to, že anglická kuchyňa vlastne neexistuje, národným jedlami sa stalo karí kura, špagety z Bologne a pizza. Takže ak máte chuť na normálne dusené mäsko s varenými zemiakmi, môžete zabudnúť...Tu sa je to isté a stále dookola, trochu nuda, ale moji anglickí priatelia vyzerajú spokojne.
Neviem, ako presne sa to stalo, ale nejako sa vyvinuli dva spôsoby anglického stravovania, a to buď veľmi zdravý alebo veľmi nezdravý. Teda ak nejete zdravo, jete nezdravo. Prívrženci zdravej cesty sú posadnutí tzv. organickým jedlom a tí ostatní zase tzv. rýchlym jedlom a všelijakými 'zober preč' reštauráciami. Neviem, či ten vynález organického jedla je len niekoho dobrý biznis alebo či to naozaj funguje tak, ako sa píše na http://www.bbc.co.uk/food/food_matters/organicfood.shtml. Ja sa úspešne snažím zostať niekde v strede, teda jesť občas zdravo a občas nezdravo, tak ako mi huba narástla. Celkom sa mi pri tom darí nepriberať (nebudem prezrádzať svoju 'kameňovú' váhu. Beztak to neviem prepočítať na kilá), čo sa dá povedať aj o mnohých Londýnčanoch, najmä o tých, čo už prišli na to, že len organické jedlo im nepomôže a radšej začali pestovať beh po parkoch, nábrežiach, uliciach, mostoch a všelikade inde, kde je to čo i len trochu možné. Ja sa radšej prechádzam po ulici a hľadím do neba, lebo viete…tie mraky...
Škola:
Moja škola je veľmi príjemné miesto. Žiaden stres, skôr pohoda.Ostrovanský vysokoškolský systém je o čomsi inom než ten, na ktorý som si počas štyroch rokov na FiF UK tak príjemne zvykla. Zatiaľ čo doma sa treba veľa učiť, tu si treba veľa vymýsľať, spájať, objavovať, hľadať súvislosti a najmä prísť s vlastným nápadom. Skrátka a dobre, tu sa skutočne omnoho viac pracuje rozumom a najmä chuťou. Totiž nezdá sa mi, že by tu niekto strácal čas na univerzite, pretože rodičia povedali alebo preto, že sa to patrí. Isteže, je v tom i kúsok prestíže, ale celkovo z anglických študentov cítiť omnoho väčšie nadšenie. Hádam to bude aj tým, že za vysokoškolký žart sa tu platia nemalé peniaze. Takže si každý dobre rozmyslí, na čo sa podujme. Istú rolu môže hrať aj odbor, ktorý študujem, pretože ťažko si predstaviť štúdium českej stredovekej literatúry alebo východoeurópskej kinematografie bez nadšenia. Každopádne, máme sa od nich čomu učiť. Premýšľam, ako nasmerovať slovenského študenta touto cestou. Niekde je totiž evidentne chyba. Neviem, ako sa to stalo, že na Slovensku sa študuje pre akýsi kus papiera, pre rodičov, pre učitelov, pre známky, pre budúcnosť, len nie pre seba. Celkom sme zabudli, že škola by mohla byť aj zabavná. Máme možno šikovné mozgy, ale aj zlenivelého ducha. Hádam sa na vec pozerám príliš jednoducho, ale neviem si pomôcť, tak to vidím.
Napíšem hádam aj viac. Ale zase inokedy… :-)
