Prečo ma to ešte stále baví...

Pôvodne som mala celkom iný, oveľa „slovenskejší“ plán, a to trochu si tu zanadávať na TV Markíza, že mi reklamnými šotmi vo včerajšom premietaní Passion of the Christ mierne zdvihla adrenalín, ba čo viac, rozosmutnila ma. Hej, prišlo mi ľúto, ani nie tak to, že niekto, kto sedí za všetkými tými premietacími prístrojmi snáď ani nevie, čo púšťa (ale áno iste, celovečerný film z produkcie USA, réžia Mel Gibson atď.). A možno vie...Prišlo mi ľúto, že za zbičovaným človekom (tentokrát to bol Ježiš, o ktorom niektorí veria, a ja tiež, že bol viac než človek) sa na mňa usmieva milý modrooký chlapček, ktorého ocino má prekrásne auto a hneď za ním teta s tými najlepšími, najtenšími a najbezpečnejšími hygienickými potrebami. A o chvíľu opäť muž bolesti, čo poznal utrpenie.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (18)

Všetko som to mala krásne premyslené (no...), dokonca som si naštudovala aj príslušnú legislatívu a už-už som sa chcela vrhnúť na tú pseudostanicu, že tam niekomu stúpim do svedomia...keď tu...

...vybrala som sa do kostola. Hej, dnes je ten veľký deň, vlastne noc . Ťažké dvere kostola som otvorila napodiv bez problémov a opäť mi padla do oka tá stará kovová kľučka. Vždy ju obdivujem, vždy sa mi rovnako páči. Dvere sa zatvorili a ja vchádzam dnu, kde to už žije niekoľkými ľuďmi. Zaujmem miesto kdesi v strede a o chvíľu mám aj spolusediacich. Oni asi nevedeli, čo ich čaká, pretože sedieť vedľa stelesneného kašľu a nádchy celé tri hodinky, nepoteší. Všetko sa to zrazu rozbehlo. Objavil sa kňaz a v jeho sprievode sme vyšli von. Tam som videla oheň (škoda, špekáčiky som zabudla doma). Oheň zapálil sviecu a vošiel späť do kostola. Ja som ešte chvíľu postála vonku, ale vietor mi taktne pripomenul, že oheň sa už nevráti a ak sa ho chcem dotknúť, musím dnu. To, čo sa rozprestieralo dnu, bol nový svet. Do tmy starej stavby svietili sviece...len oheň a oheň. Premáhal tmu a ja som zrazu vedela, prečo som prišla. Prišla som sa pozrieť na Svetlo. Možno raz dokážem aj viac.Obrady potom bežali podľa tradičného plánu. Ja som stihla vysmrkať 6 vreckoviek a premýšľať o tom, prečo ma to stále baví, chodiť sem. Sama pre seba som si povedala toto:

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

pretože je fajn, nebyť sám, aj keď som samapretože je fajn vedieť, že niekto dáva veciam zmyselpretože je milé, že sa občas usmievam na nebopretože je milé, že sa usmievampretože chce to kus odvahy veriť v niečo neuveriteľnépretože je príjemné vedieť, že každý deň ma dosť svojich starostípretože nie náhoda, ale osudpretože nie osud, ale slobodapretože je to krása, že nemusím nikoho presviedčaťpretože mi je ľahšie byť dobrým človekompretože je fajn stráviť Veľkú Noc nielen s čokoládovými zajacmi (i keď tie mi vôbec nevadia...)pretože „I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou, tvoj prút a tvoja palica, tie sú mi útechou.“(žalm XY)

Skryť Vypnúť reklamu

Potom som si povedala toto: Hedka to je čistá šialenina, nie sú dôkazy, Gagarin bol vo vesmíre a tiež žiadneho Boha nevidel. Vraj Mojžiš pred XY rokmi a horiaci krík...A niekto ti stále niečo vysvetľuje, čo sa má a čo nie, akoby mal patent na rozum a dnes nám vládne liberalizmus (sloboda?) a teda nikto nič nemusí a môže všetko a nejaký blázon má ešte odvahu veriť v nepoškvrnené počatie. Ale ja sa pýtam (sama seba) – nie je toto všetko vlastne jedno? Je len človek a viera. Človek a Boh (ach, ako nás ľudí novej éry dvíha to slovo zo stoličky), všetko ostatné sa lepí kdesi povedľa, na svojom čestnom mieste na kraji cesty, ale čosi čisté a základné zostáva. Je to prosté ako nezábudka. Môžem zabudnúť na Cirkev a nepoškvrnené počatie ak sa neviem usmiať na nebo, na ľudí, na seba. „A keby som mal dar proroctva a poznal všetku vedu a keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal, a lásky by som nemal, ničím by som nebol.“ (2 Kor 13, 2)

Skryť Vypnúť reklamu

Kostol zostal takmer prázdny. Aj ja som vyšla von, zvony zvonili na nedeľu, na veľký deň a zvonili tak prenikavo, že ani moja zaľahnuté uši nemohli odignorovať tú výzvu na radosť. Zostala som teda chvíľu pred kostolom a hľadela do neba na kostolnú vežu a zdala sa mi tak neskutočne tajomná, že som dostala neodolateľnú chuť stáť hore, pri tých zvonoch a kričať: niečo sa stalo!. Nikto by si to samozrejme nevšimol, pretože môj chabý hlasový fond si s dvoma kostolnými zvonmi nemôže merať sily. Silní a slabí, tak sa vraj delí svet. Len kto je kto...Zdalo sa mi, že som začula odpoveď, ale asi to boli len tie moje pokazené uši... Občas sa stáva, že niečo vo mne veľmi rýchlo rozhodne, tak že sa nestihnem brániť, a tak som opäť zamierila dnu. Posadila som sa pred oltár, kde ešte stále ležal mŕtvy Ježiš. To je už však približne 2 hodiny minulosťou. Preto prišli dve ženy a začali dávať oltár do bežného stavu, asi aby sme rýchlejšie zabudli...Náramne som sa tešila, že konečne zistím, kde sa ukrýva „mŕtvy Ježiš“ po celý ten čas, keď nie je práve aktuálny. Na takéto veci mám slabosť už od detstva. Na moje nemilé prekvapenie však zostala socha na mieste. Pekne ju prikryli bielučkou plachtou, aby si nejaký drzý prach náhodou nedovolil a na výklenok v oltári vrátili dosku. Keby tá socha o mesiac vstala z mŕtvych, uverili by sme?

Skryť Vypnúť reklamu

Pohladila som kľučku a zatvorila za sebou dvere. Vonku si vietor vymýšľal nové a nové básne vo voľnom verši a recitoval ich všerkým ľuďom dobrej vôle. Keby nebola Veľká Noc, uverila by som, že sú Vianoce.

Hedviga Turanská

Hedviga Turanská

Bloger 
  • Počet článkov:  14
  •  | 
  • Páči sa:  0x

baví ju svet. Zoznam autorových rubrík:  Z ostrovaKrajinkárkaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Róbert Ďurec

Róbert Ďurec

1 článok
Skryť Zatvoriť reklamu