Hneď pri vchode je rozložený malý stolík, s bielym obrusom, množstvom propagačných materiálov a dvoma dámami usadenými na rybárskych stoličkách a oznamom "vstupné 40 SK". Nemala som chuť púšťať sa s damstvom do reči (niekedy nebývam veľmi zhovorčivá), a tak som dúfala, že keď potichu miniem ich pod papiermi sa prehýbajúci stôl, hádam pochopia...Asi 2 metre za stolom, keď som si už chcela vydýchnuť, sa ukázalo, že moja nádej bola márna. Jedna z dám s vyzývavým tónom, ktorý nerád čaká, povedala: "nech sa páči!". Chvíľu sa mi zazdalo, že som v v Tesca, nešikovne sa snažím ukradnúť jednu sójovú tyčinku, čo zbadá predavačka, ale keďže ma nechce vystaviť verejnej potupe, milosrdne mi ponúka pomocnú ruku a vyzýva ma, aby si ma páčilo. Chvíľa ticha, ktoré znamenalo, že dámy čakajú na vysvetlenie, ma však ihneď vrátila do kostolnej reality. Podarilo sa mi skonštruovať celkom rozumnú otázku: "Za modlenie sa tiež platí?". Pani číslo 2 si ma nepozorne premerala, aby bolo hneď jasné, že mi nedôveruje. Pýta sa ma, či sa idem modliť (!!!). A dodáva, že oni predsa nemôžu vedieť, za akým účelom som sem prišla, teda či sa náhodou nejdem len poprechádzať. Neveriacky a bez slov som sa pobrala nájsť si kúsok svojho ticha...
Neviem ako vy, ale ja si myslím, že modlitba je výsostne súkromná vec a vôbec je vcelku nevhodné ťahať z ľudí dôvod, prečo prišli do kostola. Ak sa už správcovia Dómu sv. Martina rozhodli zarobiť nejaké peniaze na vstupnom, mohli by túto činnosť prevádzať o čosi diskrétnejšie, t.j. nespovedať ľudí otázkou "prečo ste prišli do kostola?". Ak je kostol domom Božím a Boh ľuďom dôveruje, prečo nedôverovať návštevníkom kostola, že ten kto má zaplatiť, zaplatí?
Ticha som sa beztak nedočkala. Urečnená posádka kostolného personálu za stolom ho vytlačila von dverami...
"Odneste to odtiaľto! Nerobte z domu môjho Otca tržnicu!" (Jn 2, 16)
