Čas si sám pre seba plynie ďalej, nestíham mu mávať ani sa pekne pozdraviť, pretože čas sa musí permanentne ponáhľať, pretože nemá čas. Pretože nemôže mať sám seba. Ktovie, či sa to niekedy zmení. Tak ako sa menia ľudia a mobily. Aj by som moju otázku rada rozobrala s niektorým spolucestujúcim, lenže žiaden z nich sa mi nepozdáva. Ani dievča s jazvou pod kolenom. Ešte je to čerstvé, takmer krvavé, asi si ráno nešikovne holila nohy. Ani pán v rokoch, čítajúci starý Nový čas. Ani červenolíci šofér. Ten nemá čas. Ani nikto. Všetci sú akoby zakliati do inej krajiny. Možno stačí mať čarovný prútik. Alebo tri zlaté vlasy, možno zlatú podkovu. Lenže ja nemám. Nemám takmer nič, ale mám čas. Presný, stredoeurópsky, presýpací, najvyšší čas. Dosť na tom, že už vystupujem z autobusu a kráčam smerom na západ. Za desiatimi panelákmi, veľkou cestou a supermarketom stojí budova s miliónom maličkých štvorčekov a plastovými oknami, ktorej padne za obeť 3200 hodín z môjho času. Ešteže mám z čoho rozdávať. Budova je zatiaľ plná učiteľov, ale to sa čoskoro zmení a prikvitnú deti zo všetkých končín sveta, a to je presne to, na čo sa teším. Pretože každý prinesie kúsok planéty a napriek tomu, že planéta je jedna, má mnoho tvárí.
Prvé dni vždy bežia veľmi rýchlo. Ani dnes neviem, kam sa podelo tých 7 hodín. Každopádne obed sme mali vynikajúci, lepšie privítanie ako pečené kurča som si ani nemohla želať...
Deň druhý začína presne teraz.
