Spoznáme sa vôbec?

Pred pár dňami som sa stretla s tromi ročníkovými spolužiačkami zo základnej školy na bojovom stretnutí, či ako jedna z nich poznamenala „prípravnom výbore“ ku celoročníkovému stretnutiu po takmer 13tich rokoch.Z našej triedy som bola jediná. Ako sme tam spolu sedeli a rozprávali, uvedomila som si, že naša trieda akosi popretŕhala všetky putá. Teda aspoň o žiadnych existujúcich neviem. Ony mali spoločné spomienky a zážitky staré pár mesiacov. Ja o väčšine spolužiakov neviem takmer 13 rokov. Čím to je? Boli sme taký zlý kolektív? Rozvial nás život tak ďaleko od seba, že už sme si každý žili ten svoj, úplne odlišný od ostatných? Neviem, ale je mi z toho trochu smutno. Priebežne som sa snažila spísať zoznam spolužiakov z mojej triedy. Išlo to dosť pomaly. Podarilo sa mi dať dokopy takmer tretinu mien. Cez víkend budem musieť v šuflíkoch pohľadať fotky a skúsiť podľa nich nájsť „stratené duše“ a spolu s fotkami sa oprášim i spomienky.Paradoxne ako som sa zamýšľala nad menami spolužiakov, napadali ma najmä mená zo strednej školy. Predsa len spomienky z nej sú o pár rokov mladšie, ale možno to bude aj tým, že nás spájalo viacej záujmov. Veď strednú školu si človek vyberá, teda aspoň by mal, podľa plánov a záujmov. Možno by som si mala i tieto mená priebežne zapisovať, veď budúci rok to bude 10 rokov od maturity :-)Aj keď som nedávno na stretávku ani nepomyslela, veľmi sa na ňu teším. Je to už tak dlho, čo som väčšinu spolužiakov videla naposledy. Mám veľkú chuť sa dozvedieť o všetkých čo najviac, vypočuť si ich životné príbehy, novinky, poprezerať fotografie detí, manželov, priateľov. Naozaj sa veľmi teším!Dúfam len, že sa správa o stretnutí dostane ku všetkým spolužiakom a väčšina z nich sa rozhodne prísť. Pokiaľ som s niektorým z vás drala lavice na základke, vidíme sa 5. mája! :-)