Už je to naozaj dlho. Pre istotu to nerátam, lebo to číslo by mi spôsobilo ešte väčšiu depku ako mám. Aj tak už som na seba dosť nahnevaná, že nezvládam to čo som si prikazovala od doby keď mi povedal „je koniec". Úsmev na tvári, ktorý sa v tej chvíli musel vryť tak intenzívne, že to spôsobovalo bolesť sa stal mojou súčasťou a mojou maskou pred okolím. Pred ľuďmi, ktorí vôbec nemali prísť na to, že moje vnútro pomaly zomiera. Ale nie o tom som chcela.
Čo sa to vôbec deje? Veď je koniec a ja som si začala žiť svoj život. Zvykla som si, že ráno mi nezazvoní telefón. Dokonca aj na to, že noci ktoré sme trávili spolu sú odrazu tak prázdne a ja sa prichytávam, ako sa prevaľujem z jedného boka na druhý a rozmýšľam čo asi tak robí. Hlúpe ja viem. Lenže neviem si pomôcť. Toľko krát som si povedala už dosť, všetko je už za nami. V podstate môj rozum to aj tak berie, ale tá diera čo ostala po srdci, nie. Bolí stále viac. Každým nádychom, každou minútou, hodinou, dňom. Kde robím chybu? Skúšala som všetko. Neodpisovať. Nekontaktovať. Zabudnúť. Ha ha ha. Dovoľte sa mi zasmiať. Nedá sa to. Stále ma trápi myšlienka či je v poriadku. Či mu netreba pomôcť, či ma náhodou v tej chvíli nepotrebuje.
V podstate normálna vec. Nie? Predsa nejaký čas sme boli stvorený jeden pre druhého. Slová „MILUJEM ŤA" boli na dennom poriadku a vedeli tak zahriať. Chyby, ktoré sme vyvádzali možno len preto, aby sme sa znovu mohli krásne udobriť sa nám teraz zdajú smiešne. Ostali krásne spomienky. Hrejivé. Prítulné. Milé. Ale zároveň niektoré veľmi bolestivé.
Rozmýšľam kde sa tá láska mohla stratiť. Dá sa vôbec prestať milovať z jedného dňa na druhý? Nie. Nedá. Na to treba čas. Ale kedy ten druhý začne nad tým rozmýšľať? Pri prvej hádke? Pri prvom milovaní? Pri prvom odlúčení? A čo ty, ktorí žijú od seba stovky kilometrov. Myslia na to hneď pri prvom stretnutí?
Otázky. Samé otázky. A odpovede? Sú. Sú v každom z nás. Každý si vieme na to odpovedať. Ja, vy, dokonca aj ty čo to čítaš a krútiš hlavou. To je život.
Ja som si povedala, že láska neexistuje. Že to je len prezlečená bolesť. A možno som mala pravdu. Veď kedy čo sa nekončí bolesťou? Rozvod, rozchod, boj, hnev, hádka, rany na duši aj na tele.........
Vo všetkom je len bolesť. Dni plné sĺz. Trápenia. Bezduchosti. Všetko to farebné sa odrazu zmení na šedé. Dokonca už ani slnko sa vám nezdá príjemné. Hrejivé. Ale len obťažujúce, pretože vás donútilo znova stať do ďalšieho dňa, ktorý ste chceli radšej prespať, aby ste necítili bolesť, ktorá vás zviera. Smutné. Ale pravdivé. A možno o tom to má byť. Možno....
Ale odpoveď na otázku či ma miluje som stále nenašla. Nemám odvahu sa to opýtať. A je na to jeden prostý dôvod. Jeho mám ťa rád znie presvedčivo. Slová, ktoré píše už nie sú slová ktoré píše ten, ktorý miluje. Alebo? Nie. Na čo si robiť zbytočné nádeje? Prečo sa vie človek takto týrať?
Mala by som byť šťastná. Veď ho stále mám. Je tu keď potrebujem pomoc. Keď sa potrebujem vyrozprávať. Keď si potrebujem poplakať. Ale už nikdy nebudem počuť od neho to, čo chce počuť každý z nás. Nevadí. Treba sa usmiať a povedať si, že život nie je len o braní ale aj o dávaní. A hlavne o uskromňovaní. No nie?....
