Tvoja ruka v mojej. Teplý dotyk. Tak jemný. Ako motýlie krídla. Neha. Láska. To všetko je tu. Úsmev na mojich perách. Smiech dvoch zamilovaných ľudí. Srdcia hrajúce tú istú pieseň. Ten istý rytmus, ktorý núti do tanca. Hlava v oblakoch, jemný dotyk tvojich prstov na mojich perách. Toľko vášne. Tvoje dotyky, ktoré spôsobujú tak krásne chvenie. Moje oči zaborené do tvojich. Šťastie, ktoré sprevádza každý náš krok, pohyb. Kráčame po lúke, ktorá každým našim krokom do našich tiel vháňa pocit, na ktorý som už zabudla.
Len ty a ja. Spolu. My dvaja niekde kde nik iný nemá prístup. Vôňa tak omamná. Pripomína vôňu dvoch tiel, ktoré sa milujú pod rozkvitnutým čerešňovým stromom. Pery pootvorené vášňou a hovoriace tie najkrajšie slová. Slzy šťastia na krajíčku mojich očí. Som šťastná. Približujem pery k tvojmu uchu a vo víre šťastia ti vravím čo k tebe cítim. Tvoje paže ma objímu ešte viac, tak mocne ako keby si sa bál, že ma stratíš. Že niekto príde a vezme ti tvoju lásku. A tou láskou som práve teraz ja. Počujem tvoj zrýchlený dych, tvoje srdce ktoré bije len kvôli mne. Nechcem , aby bilo samo tak vkladám do tvojich nežných rúk to moje. Dívam sa na teba z dôverou a verím, že som ho dala na bezpečné miesto. Na miesto, kde mu bude najlepšie. Kde ho nečaká bolesť, ktorá sa ukrýva všade okolo nás. V každom kúte. Všade tam kde by sme to nečakali. Držíš ho v dlaniach ako kuriatko, ktoré sa práve vykľulo na svet. Je hebké a maličké. Je plné strachu. A také je aj moje srdce.
Ale odrazu?!! Nebo sa začalo hnevať. Z neba začali padať veľké, ale horúce kvapky. Odrazu je tma a na nebi už nie sú mraky, ktoré robia spoločnosť roztúženému slnku, ale len čierne ťažké mraky, z ktorých šľahajú blesky. Bojím sa. Ale ty sa postavíš a odchádzaš. Nechávaš ma tam samú. S nemým pohľadom sa na teba dívam. Kam ideš? Kam odchádzaš? Máš moje srdce. Vráť mi ho!! A ty? Ty sa len usmeješ a pokračuješ ďalej. Už sa neobzrieš. Už tvoje oči nevravia čo cítia. Už tvoje srdce nebije, len pre mňa. Už sa nebojíš, že mi ťa niekto vezme. Už ťa to nezaujíma. Ostávam sama. Sama ako posledný list, ktorý sa snaží ešte v jeseni udržať na strome. Sama ako vtáča, ktoré opustila matka. Sama ako slza v oku, ktorú si nevyronil keď si odchádzal. Len sama. Zovreté päste, ktoré vravia za všetko. Umieram alebo?
Pohladenie po líci. Usmiata tvár pred mojimi očami. Ale nie si to ty. Je to len môj blízky človek, ktorý je rád, že som ostala na tak škaredom mieste ako je toto. Roztrasený hlas, ktorý sa pýta „kde som"? Bol to len sen. Sen z ktorého som sa viac nechcela zobudiť. Mohol pokračovať aj inak. Keby si ma nedonútil zobudiť sa :o(
