Dojčenie nie je utrpenie, dojčenie je radosť.

Výrobcovia umelých mliek zo zákona nesmú tvrdiť, že ich mlieko je lepšie ako materské. Ale presviedčajú nás, že dojčiť stačí do pol roka, ale kravské mlieko je pre deti do troch rokov nevhodné. Takže od šiestich mesiacov až do troch rokov máte dávať dieťaťu to ich skvelé sušené kravské mlieko, honosne nazývané ako dojčenské mlieko.
Nie je to zvrátené, keď ženy obdivujeme za takú samozrejmosť ako je dojčenie? Čo by ste si pomysleli o človeku, ktorý by vás obdivne pochválil za to, že ste do mrazivého počasia deti poriadne vyobliekali?
To, že zdravotníci robia osvetu, AKO správne dojčiť je super, lebo je množstvo dezinformácií, vďaka ktorým mnohé mamičky, napriek veľkej snahe, v dojčení neuspeli. Ale nechápem načo vôbec treba mamičky presviedčať ABY dojčili.
Čím to je, že to čo ľudia pokladali tisícročia za samozrejmosť, dnes staviame na piedestál ako cnosť?
Už od malička dievčatká učíme, že kŕmenie z fľašky je úplne samozrejmé. Ku bábike máte pribalenú aj dojčenskú fľašku. Nechcem to dramatizovať, veď je to len detská hra, rovnako ako nedramatizujem to, keď sa chlapci pri hre akože strieľajú. To, čo však nepodceňujem, je vplyv reklamy. Ak nás reklama podvedome neovplyvňuje, prečo potom do nej vrážajú milióny?
V reklamách vidíte vysmiate bábätká, ktorým nič nechýba, lebo majú skvelé mliečko, takmer tak dobré, ako je to materské. To, že ich „skvelé“ mliečko je vlastne sušené kravské mlieko vám zamlčia. Spomenú len to, ako je veľmi podobné materskému, lebo obsahuje nejaké látky, ktoré sú aj v materskom mlieku. Ale to, že stovky ďalších látok, ktoré má materské mlieko, ich skvelá výživa neobsahuje, radšej nespomenú.
V reklamách sú vždy nádherné, štíhle, oddýchnuté mamičky, ktoré kŕmia spokojné bábätko z fľašky. To podvedomé posolstvo, ktoré sa nám snažia vsugerovať znie takto: „Aj vy budete spokojná, oddýchnutá, štíhla a krásna a budete mať spokojné a zdravé dieťatko ak mu budete dávať toto skvelé mliečko.“
V skutočnosti je to do očí bijúca lož.
Viete ako vyzerá deň mamičky, ktorá nedojčí?
Ráno treba vstať ešte pred dieťaťom, aby ste povyvárali fľašky, prevarili a nechali vychladnúť dojčenskú vodu, zatiaľ čo dojčiaca mamička ešte spí. Keď sa dieťa prebudí, mamička, ktorá dojčí len rozopne gombík na nočnej košeli a trošíčku si pri kŕmení zdriemne, alebo aspoň poleží a chvíľu oddýchne.
Keď sa chystá na dlhšiu prechádzku, mamička, ktorá nedojčí si musí pobaliť všetko potrebné na kŕmenie. Pokiaľ niečo zabudne, bude to trauma a veľký problém nie len pre dieťa, ale aj mamičku. Dojčiaca však nemá čo zabudnúť, lebo prsník so sterilným mliečkom a správnou teplotou má stále po ruke.
A najhoršie sú noci. Kým sa zohreje mlieko, plačúce dieťa zobudí celý dom. Manžel je ráno podráždený, lebo ho v noci 3 krát zobudilo plačúce dieťa, mamička nevyspatá, lebo celá procedúra chystania mlieka a kŕmenia ju úplne prebrala.
Dojčiaca matka v noci rozopne gombík na nočnej košeli a do pár sekúnd je dieťa prisaté. Ani nemusí vyliezť z pod teplého paplóna. Manžel ani nevie, koľko krát v noci kŕmila, lebo prv ako sa dieťa stihlo poriadne rozplakať, bolo už prisaté na prsníku.
A najúžasnejšia vec, je citový vzťah a pohľad na spokojné bábätko, ktoré je najšťastnejšie na maminom prsníku. Muži otvorene priznávajú, že ženám závidia dojčenie práve vďaka citovej väzbe. Čudujem sa, že feministky si nechajú ujsť túto výsadu, ktorú muži nemajú.
Takže neobdivujte nás za to že dojčíme, veď je to normálne.
Je prirodzené, že sa nám v noci nechce vstávať.
Je samozrejmosťou, že sa nám nechce vyhadzovať okolo 20 Eur mesačne za niečo, čo môžeme mať zadarmo a v omnoho väčšej kvalite.
Je normálne, že večer chceme zaspať spolu s dieťaťom a nie mať robotu navyše s vyváraním fliaš.
Poviem úprimne za seba, že keby som bola sebec a nezáležalo by mi na zdraví dieťaťa, aj tak by som dojčila, lebo je to pohodlné. Neobdivujte nás dojčiace za to, že sme si vybrali cestu, ktorá je pohodlnejšia, lacnejšia a zdravšia. To by predsa urobil každý. Alebo nie?
Poviete, že nie každá mamička môže dojčiť. Neviem sa k tomu vyjadriť, ale zdá sa mi nanajvýš podozrivé, že v minulosti, keď nemali taký dostatok ovocia, zeleniny, mäsa a inej výživovo hodnotnej stravy ako dnes, neschopnosť dojčiť bola raritou. Neschopnosť dojčiť prudko vzrástla až po nástupe umelej výživy.
Napriek tomu, čo som napísala vyššie, neodsudzujem ženy, ktorým to s dojčením nevyšlo, lebo ja sama som pri prvom dieťati totálne zlyhala. Môjmu synovi dali v pôrodnici fľašu a nechcel ťahať z prsníka. Každý pokus o dojčenie bol dlhý zápas s urevaným dieťaťom, ktorý sa nie a nie prisať. V noci sa mi ho až do piatich mesiacov darilo prekabátiť a rozospatý sa prisal aj na prsník. Ale cez deň ani náhodou. Keď sa ma manžel opýtal, čo som celý deň robila, keď nič nestíham, tak som si len pomyslela: Dookola som si každé dve hodiny odsávala tú trošku mlieka čo som mala, vyváral fľaše a vodu na umelú výživu. Takto som to vydržala trinásť mesiacov. Nikde sme nemohli ísť na výlet, lebo kde vyvaríte odsávačku, ktorú potrebujete použiť každé dve hodiny? A najväčšie utrpenie pre mňa bol pohľad na dojčiace mamičky – neraz som mala slzy v očiach. Potešilo ma aspoň to, že umelého mlieka dostal minimum, lebo jedna známa mala mliečka prebytok, takže nosila aj môjmu synovi.
Keď sa mi narodilo druhé dieťa, v pôrodnici som si ju z rúk nedala ani na noc – sestry si asi mysleli, že trpím paranojou, ale keby vedeli,čo som si odskákala, nečudovali by sa mi. Dcéra nikdy nemala ani cumeľ ani dojčenskú fľašu. Bola som prekvapená aký kopec času naraz mám. Mohla som obidve deti zobrať aj na celodenný výlet, v noci som sa poriadne vyspala, aj ak som dojčila päť krát za noc. Dcéra má štyri roky a dojčím ju doteraz. Verte mi, nijak ju to psychicky nepoznačilo. Práve naopak, je sebavedomá a ľahko nadväzuje vzťahy. Niekto sa mi posmieva, niekto ma odsudzuje, sem – tam niekto obdivuje, ale prečo by som sa mala pripraviť o ten krásny zážitok, ktorý mi nebol dopriaty pri prvom dieťati?