1. Bol židovský učiteľ.
2. Mal povesť divotvorcu.
3. Niektorí verili, že bol Mesiáš.
4. Zavrhli ho židovskí predstavitelia.
5. Ukrižovali ho počas panovania Pontského Piláta v Judsku, za vlády cisára Tibéria.
6. Napriek tejto potupnej smrti sa jeho učeníci, ktorí verili v jeho vzkriesenie, rozšírili za hranicami Judska až tak, že v Ríme boli už počas vlády cisára Klaudia, teda pred rokom 54. V čase Nerovho prenasledovania v roku 64 ich už bolo veľké množstvo.
7. Počas ukrižovania nastala tma a zemetrasenie.
Niekto môže namietať, že mimobiblických záznamov o Ježišovi máme pomerne málo, ale treba si uvedomiť, že sa to odohralo v 1. storočí , teda pred dvetisíc rokmi, nie dvesto rokmi a preto nemôžeme očakávať, že tých záznamov bude celá kopa.
Napriek tomu máme o Ježišovi lepšiu historickú dokumetáciu ako o zakladateľovi ktoréhokoľvek iného starovekého náboženstva.
Napríklad prvé písomné zdroje o Budhovi sa objavujú až päťsto rokov po smrti Budhu.
Keďže historici sa venujú prevažne vládcom, uvediem iný príklad o Ježišovom súčasníkovi – o prvom rímskom cisárovi Augustovi. Historici majú päť hlavných zdrojov o Augustovom živote- veľmi stručný pohrebný nápis, jeden zdroj, ktorý bol napísaný päťdesiat až sto rokov po jeho smrti a tri zdroje, ktoré napísali sto až dvesto rokov po jeho smrti.
Uvediem aj príklad z našich dejín – jediný písomný záznam, ktorý máme o Samovej ríši je stručný zápis vo Fredegarovej kronike. Skúste nejakému historikovi povedať, že asi žiadna Samova ríša nebola, lebo sa nám toho zachovalo tak málo!
Ale historik Gary Habermas detailne rozoberá 39 starovekých prameňov, ktoré sa nám zachovali o Ježišovi, z toho je sedem svetských - nenáboženských.
Pod váhou množstva písomných záznamov je jasné, že ľudia, ktorí popierajú existenciu Ježiša sa neriadia dôkazmi, ale svojou ideológiou.
Súhlasím so názorom F.F. Bruceho: "Kristova existencia je pre nezaujatého historika rovnako samozrejmá ako historická hodnovernosť Cézara. Nie sú to teda historici, ktorí propagujú teóriu mýtu o Kristovi." (1)
Poznámky:
1. F.F. Bruce: Věrohodnosť Nového zákona, 1992, s. 86
