V roku 1953 americký chemik a biológ Stanley L. Miller experimentálne overil hypotézu, že prvotná atmosféra zeme bola redukujúca a že kľúčom k zodpovedaniu otázky pôvodu života by mohli byť organické molekuly, ktoré sa v tejto atmosfére vytvorili. Miller vytvoril špeciálnu sklenenú aparatúru, v ktorej nechal prechádzať elektrické výboje simulovanou prvotnou atmosférou Zeme. Medzi zložkami, ktoré našiel vo výslednej zmesi boli aj aminokyseliny, ktoré sú základné stavebné kamene bielkovín. Americký biochemik Sidney W. Fox prišiel s návrhom, že k polymerizácii aminokyselín na bielkoviny mohlo dôjsť v rovníkovej oblasti, kde sa vďaka ohrievaniu a vyparovaniu vody mohli vytvoriť vhodné podmienky na tieto reakcie. Zdá sa, že tieto hypotézy a experimenty sú dostatočným dôkazom pravdivosti teórie o vzniku života v organickej prapolievke.
V skutočnosti majú však tieto teórie závažné nedostatky.
Prvým problémom bol problém voľného kyslíku, ktorý som spomenula v prvej časti článku. Spomínala som aj, že prvotná atmosféra bola údajne tvorená sopečnými plynmi. Atmosféra, ktorú v experimente použil Miller / Vybral si zmes metánu, čpavku, vodíka a vodnej pary/, však sopečné plyny vôbec nepripomína. Sopečné plyny sú bohaté na oxid uhličitý a vodu a obsahujú tiež určité množstvo dusíka, sírovodíku a oxidu siričitého. V experimentálnych podmienkach, ktoré použil vo svojom experimente Miller, sa z takých sopečných plynných zmesí vytvára čpavok, kyselina dusičná, alebo formaldehyd a nie aminokyseliny. Aj preto v polovici 70-tych rokov belgický biochemik Marcel Florkin napadol koncept Millerovej teórie atmosféry prvotnej Zeme a v časopise SCIENCE v roku 1995 sa uvádza, že odborníci dnes odmietajú Millerov experiment, pretože prvotná atmosféra sa v ničom nepodobala simulácii Millera-Ureya.
Zostaňme však pri Millerovom experimente, lebo stále sa v učebniciach uvádza jeho experiment ako dôkaz pravdivosti teórie o pôvode života v organickej prapolievke asi preto, že je to jediný dôkaz, ktorí majú.
Ak by aj Millerov experiment nebol býval vedcami zavrhnutý, stále tu ostávajú obrovské nedostatky teórie postavenej na jeho experimente.
Po prvé, podmienky, ktoré vedú ku vzniku aminokyselín vplyvom elektrických výbojov, vedú aj ku ich rozpadu a k rozpadu pomáha aj UV žiarenie. Napriek tomu sa vedci domnievajú, že koncentrácia organickým molekúl neustále narastala až sa vytvorila organická polievka.
Ďalším problémom je to, že náhodné biochemické reakcie mimo bunku vedú ku vzniku rovnakého množstva optických izomérov aminokyselín. Aminokyseliny sa vyskytujú v dvoch formách –buď ľavotočivé /L/, alebo pravotočivé /D/ a v Millerovom experimente sa D a L formy vyskytovali v pomere 1:1. Z chemického hľadiska je ich schopnosť polymerizovať úplne rovnaká, líšia sa však v biologickej aktivite. Pre život sú použiteľné iba L formy a ak by sa do bielkovinového reťazca dostala čo i len jediná D forma aminokyseliny, bola by tá bielkovina pre život nepoužiteľná. Treba mať neustále na pamäti, že pokiaľ nemáme život, výber tých správnych aminokyselín nemôže byť formou prírodného výberu, ale je to len vecou slepej náhody a je štatisticky veľmi málo pravdepodobné, že by sa do reťazcov nedostala žiadna D aminokyselina.
Okrem toho, že pre život sú použiteľné len L formy aminokyselín, živé organizmy používajú len takzvané alfa - aminokyseliny. Aminokyseliny, ktoré vznikajú mimo bunku pri spomínaných experimentoch, sú zmesou alfa, beta, gama a ypsilon foriem, takže zase je štatisticky vysoko nepravdepodobné, že došlo ku výberu tých správnych aminokyselín len vďaka slepej náhode.
Hoci aminokyseliny majú schopnosť spájať sa do bielkovinových reťazcov, ku vzniku mnohých typov bielkovín bez prítomnosti enzýmov alebo katalyzátorov nedôjde ale tie sa najprv museli vyvinúť a máme ďalší problém typu sliepka - vajce.
Okrem toho, bielkoviny vznikajú pri inom PH a v úplne inom prostredí ako iné molekuly, napríklad nukleové kyseliny, ktoré sú tiež potrebné pre život.
I keby sa bielkoviny sami nejako vytvorili, museli by nielen obsahovať správny typ aminokyselín /L-alfa aminokyseliny/, ale museli by byť zoradené aj v správnom poradí a znovu opakujem, že to nemohlo byť formou prirodzeného výberu, lebo kým nemáte život, nemôže príroda otestovať, ktoré formy bielkovín sú pre život vhodné. Pravdepodobnosť, že k tomu dôjde, je extrémne malá. Pravdepodobnosť je asi taká, že jedna osoba počas celého svojho života vyhrá každý týždeň prvú cenu v lotérii. Viera v to, že k tomu naozaj náhodne došlo je obrovská a že k tomu dochádzalo na viacerých miestach je potrebná až neuveriteľná viera.
Okrem toho, polymerizácia aminokyselín sa nemohla diať vo vode, lebo voda tento proces spomaľuje, ale na miestach kde sa voda odparila, teda na súši a tu sa opäť dostávame ku kyslíkovému problému, ktorý som spomenula v minulom článku.
A keby aj ku vzniku bielkovín vhodných pre život došlo, čo ich udrží v stabilnom stave aby sa nerozpadli a čo im umožní replikovať sa, pokiaľ nemáme živú bunku?
Okrem toho bielkoviny samé o sebe život vôbec nevytvárajú, hoci bez nich život nemôže byť – k životu je potrebná celá bunka, vrátane DNA a RNA. A vznik nukleových kyselín je omnoho väčší problém ako vznik bielkovín.
Spomenuté experimenty nedokázali vznik bielkovín a už vôbec nie vznik života v organickej prapolievke. Vznik života, alebo len miernych náznakov života z neživej hmoty nemôžme pozorovať ani dnes, preto táto teória, nie je vedecká, ale je vecou viery.
Nikomu jeho vieru neberiem, každý má nárok veriť si čomu chce, nepáči sa mi však, keď našim deťom v školách vymývajú mozgy, že teória náhodného vzniku života v organickej polievke je vedecky dokázaná a viera v inteligentného Stvoriteľa je nevedecká. A pokiaľ sa niekto vysmieva kreacionistom, zacitujem im výrok od neznámeho autora: „Takú veľkú vieru, akú majú ateisti v stvoriteľské schopnosti svojich božstiev (Dlhý čas, Hmota a Náhoda), by som chcel mať ja v Boha skutočného, živého". Pokiaľ vám božstvá "Dlhý čas", "Hmota" a "Náhoda" pripomínajú postavy jednej rozprávky (Dlhý, Široký a Bystrozraký), tak je to zhoda čisto náhodná.
Poznámka: Aby som si bola istá, či je článok po odbornej stránke správny, nespoliehala som sa len na autorov článkov, z ktorých som čerpala, ale poslala som ho pred uverejnením na kontrolu biochemikovi.
