Som kresťan, ale radšej sa k tomu nepriznávam.

Zoznam zakázaných tém, ktoré vyvolávajú rozbroje by sme mohli rozšíriť o politiku, výchovu detí a mnohé ďalšie, no napriek tomu väčšina ľudí nemá problém riešiť politické problémy a prezentovať svoje názory, najlepšie v krčme pri pive.
Prečo má teda tak veľa ľudí problém priznať sa ku svojej viere?
Keď sa ľudia verejne chvália tým, že veria v horoskopy, že chodia ku veštici, že čítajú ezoterickú literatúru, prečo je vraj netaktné priznať sa k tomu, že verím v Ježiša?
Trend nehovoriť o svojej viere je v kresťanských cirkvách tak bežný, že ak niekto káže evanjelium, automaticky ho považujú za Jehovistu. Ale je tento trend biblický?
Ježiš povedal: „Lebo ktokoľvek by sa han­bil za mňa a za moje slová v tom­to po­kolení cudzoložnom a hriešnom, za toho sa bude aj Syn človeka han­biť, keď prij­de v sláve svojeho Otca so svätými an­jel­mi." Marek 8/38
A inde hovorí: „Každého tedy, kto mňa vy­zná pred ľuďmi, vy­znám i ja pred svojím Ot­com, ktorý je v nebesiach. A kto by mňa za­prel pred ľuďmi, toho i ja za­priem pred svojím Ot­com, ktorý je v nebesiach.“ Matúš 10/32-33
Mohla by som uviesť množstvo ďalších biblických veršov, kde Ježiš jasne hovorí, že neexistuje nič také ako tajná viera, ku ktorej sa nikomu nepriznám a každý, kto nasleduje Ježiša sa má k Nemu aj priznať pred ľuďmi.
Netvrdím, že každý, kto verí v Ježiša musí stáť na ulici a kázať, ale pokiaľ jeho kolegovia, spolužiaci a známi ani len netušia čomu verí, tak nech si nehovorí, že nasleduje Ježiša.
A pokiaľ pri každom rozhovore s priateľmi o duchovných veciach mlčí a pomyslí si, že moja viera je súkromná vec a nikoho do toho nič nie je, tak to nie je kresťanstvo aké hlásal Ježiš.
Ja by som nechcela, aby sa raz Ježiš za mňa hanbil s aby ma zaprel pred svojim Otcom.
A čo ty?