Trpia deti, ktoré sa vzdelávajú doma nedostatočnou socializáciou?

Myslím si, že sme príliš ovplyvnení socialistickou výchovou a neustálymi rečami o spoločnosti a kolektíve. Za socializmu totiž presadzovali, aby deti od najútlejšieho veku vychovával štát v detských jasliach. Detskí psychológovia dokonca tvrdili, že jasle sú lepšie ako domáca výchova, lebo dieťa sa naučí fungovať v kolektíve. Nie je ťažké uhádnuť prečo – okrem toho, že súdružky učiteľky zabezpečili potrebnú ideologickú výchovu, zároveň vychovávali poslušné stádo, ktoré sa na nič nepýta, len plní príkazy nadriadených. Akúkoľvek výnimočnosť a schopnosť kritického myslenia socialistický systém nevítal, ale doba sa trošku zmenila k lepšiemu.
Dnešní psychológovia tvrdia presný opak ako ich socialistickí kolegovia. Zdôrazňujú, že dieťa približne do troch rokov života omnoho viac ako kolektív iných detí potrebuje lásku svojich rodičov a pevné vzťahy s najbližšími príbuznými.
Avšak môj blog nie je o malých deťoch, ale školopovinných deťoch, ktoré vzťahy s vrstovníkmi potrebujú.
Chcem vyvrátiť mýtus, že deti, ktoré sú vzdelávané doma, trpia nedostatkom kamarátov. Domáce vzdelávanie nie je domáce väzenie. Majú predsa kamarátov v susedstve, príbuzných, a keďže výučba je omnoho efektívnejšia, ostáva im veľa času aj na iné záujmové krúžky, kde môžu nadviazať ďalšie priateľstvá. Dokonca je táto forma socializácie omnoho prirodzenejšia, lebo majú vzťahy s ľudmi a deťmi rôznych vekových kategórií.
Deti v škole majú priateľské vzťahy s vrstovníkmi a dospelých vnímajú ako šéfov na opačnej strane tábora. Jedna veľmi prísna učiteľka, ktorá učila na učilišti, mi povedala: „Keď som začínala učiť, bola som demokratická a chcela som byť s tými chlapcami priateľská. Ale zistila som, že sa to nedá. Tí chlapci nie sú zlí, oni sa len podriaďujú stádu a to stádo ide proti učiteľovi.“
Pri domácom vzdelávaní deti vnímajú dospelých ako šéfov na opačnej strane tábora omnoho menej.
Ďalšiu obavu, ktorú niektorí odporcovia domáceho vzdelávania majú, je, že deti sa nenaučia zvládať stresové situácie.
Príslovie, ktorému veľa ľudí verí, je: „Čo ťa nezabije, to ťa posilní.“ Ja s týmto príslovím nesúhlasím. Je veľa traumatických situácii, ktoré človeka poznačia na celý život a obzvlášť to platí pri deťoch, keď sa ich osobnosť len rozvíja. V rannom veku je človek veľmi citlivý a sám seba vníma tak ako mu to „vtĺka do hlavy“ okolie. Ak zažije posmech a odmietnutie, pravdepodobne z neho vyrastie zakomplexovaný človek. Z detí nevychováte silné osobnosti tým, že ich v rannom detstve dáte do jaslí, ani tým, že ich vystavíte mnohým stresovým situáciám. Naopak, z detí vyrastú sebavedomé a zdravé osobnosti, ktoré budú schopné nadväzovať funkčné vzťahy, ak ich v rannom detstve uistíte o ich hodnote a poskytnete dostatok láskyplnej starostlivosti. Okrem toho, žiaden rodič nie je dokonalý a aj v tej rodine dieťa občas zažije stresy a ťažké chvíle. Načo mu ešte pridávať ďalšie?
A aj deti na základnej škole sú ešte stále v štádiu, kedy sa ich osobnosť vyvíja a prípadné šikanovanie alebo odmietnutie zo strany kolektívu môže mať negatívny dopad na ich sebavedomie a schopnosť vytvárať zdravé vzťahy, preto je dobré, keď rodičia nad nimi držia určitú ochranu.
Citujem amerického psychológa Jamesa Dobsona, ktorý mal skúsenosti aj ako učiteľ na základnej škole a bol poradcom viacerých amerických prezidentov v oblasti výchovy: „Všetci, čo takéto deti ľutujú ako tvory uzavreté do samoty, zrejme ešte žiadne z nich nestretli.
Jednou z veľkých výhod, ktoré domáce vyučovanie poskytuje, je ochrana slabších detí pred vplyvmi spoločnosti, ktoré by pravdepodobne nezvládli. Nehovorím iba o niektorých zlých vplyvoch dnešnej kultúry, ale aj o tom, ako si deti vedia navzájom ublížiť. Vo veľkej skupine sa ľahko stane, že najsilnejšie a najodvážnejšie deti dokážu zastrašiť svojich slabších rovesníkov. Najčastejšie trpia práve najmenej vyvinutí alebo tí, čo sú akýmsi spôsobom „iní“. Keď sa to deje v prostredí jasiel alebo škôlky, naučia sa svojich rovesníkov báť. O živote vedia ešte tak málo a nedokážu sa brániť. Potopia sa, alebo plávajú s ostatnými. Nie je ťažké uhádnuť, prečo sú neskôr také deti závislé od priazne kamarátov. Ťahá sa to s nimi až do puberty. Výskum potvrdil, že ak necháme nezrelého chlapca doma o pár rokov dlhšie a uchránime ho tak pred spoločenským tlakom, získa väčšiu sebadôveru, nezávislosť a má predpoklady stať sa neskôr vodcovskou osobnosťou.
Ak má byť skúsenosť s výsmechom, odmietnutím, fyzickými hrozbami a nemilosrdnou vládou silnejších detí súčasťou „socializačného procesu“ toho vášho, navrhujem vám, aby ste svoje deti radšej o niečo dlhšie nechali „neskultúrnené“. (Dobson James: Výchova chlapcov, Porta Libri ,2007, s. 183)
Mňa najviac zaráža to, ako veľa ľudí si robí obavy, či deti, ktoré nechodia do školy náhodou netrpia nedostatkom kamarátov. Ale omnoho menej ľudí si robí obavy z toho, že deti, ktoré chodia do školy, do družiny a na záujmové krúžky strávia minimum času s rodičmi. A pritom rodinná výchova a pevné vzťahy v rodine sú najdôležitejšie.
Napriek celej tejto úvahe si myslím, že dôležitejšie ako prázdne teoretizovanie, či je alebo nie je domáce vzdelávanie vhodné, je praktické overenie. A v krajinách, kde domáce vzdelávanie funguje už niekoľko desaťročí, prax dokázala, že tieto deti neutrpeli žiadnu psychickú ujmu. Sú schopné nadväzovať zdravé vzťahy, sú úspešné v kariére, zapájajú sa do spoločenského diania a omnoho menej prepadajú zhubným návykom, ako sú napríklad drogy.
Zacitujem krátky úryvok z rozhlasového rozhovoru medzi už spomínaným Jamesom Dobsonom a Billom Bennettom, ministrom školstva vo vláde Ronalda Reagana a hlavného predstaviteľa boja proti drogovej závislosti počas vlády Georga Busha.
BB: Je už všeobecne známe, že úspech domáceho vyučovania je prakticky celosvetový.
JD: Je nesporné, že deťom sa poskytuje výborné vzdelanie.
BB: Deti v štátnych školách dosahujú na vedomostných testoch 50% úspešnosť. U detí, čo sa učia doma, je to však 87% za šestinu nákladov. …
Nedávno sme zistili jednu zaujímavosť. Tieto úžasné deti sa veľmi živo zaujímajú o politické dianie a aktívne sa doň zapájajú. Pôsobia v občianskych aktivitách, čo je presne opak toho, čo ľudia o nich tvrdia. Mám na to svoju vlastnú teóriu. Myslím si, že tieto deti tak intenzívne pociťujú lásku svojich rodičov, že si jednoducho úžasne dôverujú.
JD: Častokrát k nám chodia do redakcie na exkurziu. Rád ich pozorujem. Pôsobia veľmi sebaisto, presne ako hovoríš. Pozerajú sa dospelým priamo do očí a s úctou im odpovedajú. Niečo je na nich iné a ten rozdiel je pozitívny.“ (Dobson James: Výchova chlapcov, Porta Libri , 2007, s.180)

Asi sa ma opýtate, že ak je domáce vzdelávanie také skvelé, prečo som sa rozhodla dať svojho syna do školy. Mám na to tieto hlavné dôvody: To že táto možnosť je na Slovensku zákonom umožnená, som sa dozvedela pred necelými troma týždňami. Ale problémom je, že na Slovensku sú jedny z najprísnejších podmienok na svete a systém je nastavený tak, aby rodičov od domácej výučby odrádzal, nie k nej povzbudzoval a odradil aj mňa. Okrem toho, nemyslím si, že školy sú zlé. To, že domáca výučba, je tá najlepšia voľba, neznamená, že školstvo je nanič a že nedokáže poskytnúť kvalitné vzdelanie. Cieľom môjho článku bolo poukázať na to, že hoci sa sa u nás domáca výučba považuje za výstrednosť, inde vo svete je to úplná samozrejmosť.