„Jakub, niečo šramoce v špajze,“ (ak vám „špajze“ nejde „do huby“ - overila som si to cez slovník, fakt je to správny tvar) hovorím drahému a s úctivým rešpektom zatváram dvere komory. Pozrie na mňa a v podstate nereaguje. Ja mám neskutočné šťastie na všetku háveď, čo sa nám pchá do domu, som jediná, ktorá ju vidí.
„Miláčik! Keď som vravela, že máme v kúpeľni nejakého hlodavca, bolo to tak?“ začínam nástojčivo vypočítavať. Pred dvomi rokmi som stále mala pocit, že na periférii videnia sa mi niečo mihá. Nakoniec bol z toho malý piskor, inak užitočný hlodavec, ktorý požiera myšacie mláďatá, ale za spoločníka pri kúpaní ho nechcete. „Keď som vravela, že mám myš v kabelke, bola tam?“ pokračujem a musí pritakať. Do kabelky mi vbehla myš, ktorá si našla cestičku z povale. Mala som tam slané tyčinky a jablko, takže myslím, že jej absolútne nič nechýbalo k spokojnému myšaciemu životu. Keď som na ňu narazila, obe sme sa zľakli – ja som zvýskla a ona vyskočila a utekala do spálne – to mohla radšej zostať v kabelke. Kabelku som jej ale nechala na pospas a čakala som, kým Kubo príde z práce. Dovtedy sa do svojho mobilného domu vrátila a pokračovala v spásaní tyčiniek. Jakub zobral kabelku na dvor a pred nedočkavými zrakmi našich piatich mačiek ju vysypal. Myš mala rýchly a rázny koniec.
„Dobre, prinesiem lepidlo,“ vraví otrávene. Jeho len tak nejaká myš nerozhodí.
„Zlatko, vždy mám pocit, že ti musím dokazovať svoju pravdu, keď ide o takéto veci, zakaždým mám pocit, že mi neveríš,“ vrčím trochu podráždene.
„To nie je pravda, ja som len nič nepočul,“ odpovedá.
„No veď práve, ty si nepočul, ale ja hej. Choď prosím pre to lepidlo.“ Kým sa vracia, nachádzam načatú múku, dieru vo vrecku s cestovinami a samozrejme – bobky.
„No hej, asi tu budú,“ napokon potvrdzuje a do lepidla dávame kúsok orecha – vraj dobrému orechu myš neodolá.
Prešli tri dni, myš sa nechytila a komora už začína byť cítiť nezameniteľnou „arómou“ - niečo medzi hoblinami a wifonkou.
„Kúpil som dve pasce, tak ich natiahneme a snáď sa konečne chytí,“ vraví Jakub a na hrot tradičnej pasce nastokáva kúsok bebe keksu, ktoré si myši v špajze (toto skloňovanie mi vôbec nereže) načali. Priznám sa, že zažívam menší pocit úľavy, tie dve nové pasce na mňa pôsobia, ako maličkí osobní strážcovia, ktorí nepustia hlodavce z komory. Kým si pripravím kávu – „klap“.
„Jakub, už sa chytila,“ kričím na neho s nadšením aj zvláštnym strachom v hlase. Ja viem, je to malá, úbohá myšička a po pravde, vôbec by mi nevadila, keby sa tmolí vonku, ale v kuchyni ju mať nechcem. Ak teraz nejaké srdce ochrancu prírody zaplakalo, mrzí ma to, nabudúce vás zavolám, aby ste si tú myšaciu múku pojedli s nimi.
Jakub myš vyhodil na dvor mačkám, ktoré ju ekologicky zlikvidovali a pre istotu natiahol pascu znova.
Idem s deťmi do škôlky, potrebujem z komory vajíčka, úctivo zaklopem na dvere, opatrne otvorím, a viete čo? Z pasce trčí zadok s chvostom.
„Jakub, prosím ťa, chytila sa druhá,“ volám mu do práce, lebo toto sú správy, ktoré neznesú odklad. „Hm, no to je už štvrtá, ja som ráno vyhadzoval z oboch pascí,“ povie mi a zahmlie sa mi pred očami. To vážne? Kde sa tu nabrali?!
Nechám teda myš na pokoji, zatváram dvere na komore a s obrovskou bázňou k neželaným hosťom sa vraciam k príprave raňajok pre deti.
V podobnom duchu sa nesie niekoľko nasledujúcich dní. Chytáme sedem myší, všetko takí malí zasrani, ktorí majú asi päť centimetrov. Žiadna dospelá myš.
„Kde sa tu vzali? Jakub, niekde musíme mať dieru, neexistuje, aby toľko myší prešlo cez celý dom až do špajze,“ vravím mu, keď vynáša siedmu myš.
„Cez stenu sa nemali ako dostať, museli prísť cez dvere,“ trvá Jakub na svojom.
„No jasné, už ich vidím, ako „Ratatouille“ si otvárajú vchodové dvere, utekajú cez chodbu popri spálni, detskej, kúpeľni, mačacej izbe (áno máme izbu s mačkami), prebehnú kuchyňu a šup ich – do špajze,“ vysvetľujem absurdnosť tejto teórie.
„Dobre, cez víkend vypraceme špajzu a skúsime nájsť dieru,“ vzdáva sa napokon pod ťarchou argumentov.
Nasledujúce dva dni nemôžeme chytiť myš, máme tam nejakého nového prešibanca, ktorý zakaždým vytiahne návnadu, ale nechytí sa. Bebe kekse, ktoré sa hrozne drobili vymieňam za slané krekry, ale aj tie hneď miznú. Tak skúšame cereálne guľôčky. Ráno konečne nájdem chytenú myš – prosím pekne, ôsmu! Robím fotku a posielam do rodinnej messingerovej skupiny: „Tohoto budem volať Copperfield. Dva dni vyžieral pasce, ale máme ho.“
Poobede k nám prichádzajú na návštevu rodičia, zavarili nám pretlak a cviklu, komodity, ktoré idú neskutočne na odbyt, ale popri troch malých deťoch som ich nestíhala spracovať.
„Čo si to nedáš do špajze?“ spýta sa ma otec, keď si krabicu so zaváracími fľašami odkladám pri kuchynskú linku.
„Lebo tam stále máme myši,“ vravím mu a na dôkaz otváram dvere, aby videl natiahnuté pasce.
„A čo s tým niečo nerobíte, veď máš malé deti, čo keď ti to tu bude behať?“
„Prosím ťa, na čo mi to hovoríš? Ja ich normálne vidím, ako v noci po nás lozia, ako sa driapu po paplónoch a naháňajú sa nám v posteliach... veď vidíš, že máme pasce nastražené,“ verklikujem všetky obavy, ktoré ma už viac ako týždeň zožierajú. „Vždy keď idem do špajze, slušne zaklopem, aby sa stihli schovať,“ dodávam na koniec.
„Ale prosím ťa, keď ste to chovali, na tisíce si ich prekladala z akvária do akvária a nebála si sa!“ pripomína mi otec obdobie, keď sme poloprofesionálne chovali myši a potkany.
„Ocino, to boli slušne vychované a distingvované myši, to mi len tak nebehalo kade-tade. Aj keď sa vysypalo akvarko, tak poslušne čakali, kedy ich vrátim do krajiny čistej vody a vyváženej stravy.“
Týždeň sme si mysleli, že Copperfieldom to skončilo, ale nie. Dobrodružstvo pokračuje. Do komory nič nedávame a zatiaľ ani nevynášame, nechávame život bežať tak ako je. Potraviny kupujem len na priamu spotrebu, a keď kúpim niečo viac, vykladám to na skrinku v kuchyni. Pečivo a chlieb už roky držíme v chladničke – odkedy sa nám do chlebníka dostala naša biela myš... nuž, život si nájde cestičku.
Klop, klop... klopkám na vlastné dvere, aby sa hostia stihli ukryť – zase je pasca sklapnutá. Nasadzujem tvrdšie zbrane, do pasce vkladám oškvarky.
„Žijeme si tu, ako v Myšacom kráľovstve, už len Luskáčik nám chýba, aby zachránil Kráľovstvo hračiek... alebo skôr moju kuchyňu,“ vravím trpko Jakubovi. Za dva dni sme chytili ďalšie štyri myši. Dokopy zatiaľ dvanásť a zisťujem, že pri tejto cifre sa človek začína trochu strácať, už sa počty miešajú.
Vypratávame s Jakubom komoru, neupratovali sme ju roky, lebo nebolo treba, ale okolnosti nás prinútili. Všetko, čo sa dalo, sme vyložili, aby sme odhalili, kadiaľ tie potvory chodia. Zostali len zaváraniny na policiach a vypnutá chladnička, ktorá je tak natesno, že to vyzerá, akoby sme ju najprv postavili na miesto, a potom špajzu postavili okolo nej.
Viete čo sme našli? NIČ. Žiadna diera, žiadny otvor... Fakt Raratatouille bežia cez celý dom do komory? Rozum mi nad tým stojí, všetko sú to také 13 centové myši, malí zasrani, ani jedna dospelá myš, čo by sme si povedali, že sa tam nejako dostala, okotila a vychovala rodinu. Aj keď pri počte 12 divokých myší by to už museli byť dve matky. Laboratórne myši, ktoré majú ideálne chovné podmienky dokážu vrhnúť až 25 mláďat – áno, čítate dobre, také vrhy sme mávali – a už počas pôrodu ju samec znovu nakrýva, takže o tri týždne môže mať ďalší vrh. To sú však ideálne podmienky, ktoré poľné myši nemajú.
„Mami, letí moľa, musíme ju zabiť, lebo pôjde do špajze,“ kričí Terezka a ukazuje na letca nad hlavami.
„To nič moja, v špajze už všetko požrali myši, pre moľu už nič neostalo,“ aj by to bolo smiešne, keby to nebola pravda. Ale inak je nesmierne zaujímavé, že myši sa ani nedotkli sáčkovej polievky, gumených cukríkov či čokolády na varenie, ale zato zožrali sviečku na cintorín. Parafín je asi zdravší, ako tieto pochutiny.
Dodnes sme ich chytili 18. To sa vám proste ani nesníva, 18 myší v komore! Konečne to však vyzerá, že nastáva pokoj zbraniam. Už týždeň ani jedna sklapnutá pasca.
Naše tradičné oslavy výročia sobáša sa zmenili na krátke rodinné dovolenky v jesennej prírode. My s Jakubom a naše tri dievčatká. Tento rok ideme na dve noci na Donovaly – do milej chaty na svahu, niekoľko metrov od lanovky. Ďalšie dve noci strávime u Peťa v Bystrici. Posledné týždne sme toho mali veľmi veľa – a to nevravím len o myšiach, ale vydávam sama knihu v podstate bez odborného vedenia, veľmi som chcela, aby sa príbeh o šťastnom konci našej neplodnosti dostal tento rok k čitateľom. Jakub sa naháňal v práci, upratoval záhradu po sezóne a deti sú každú chvíľu choré. Aj keď sú to niekoľkodňové virózy, je to vážne vyčerpávajúce. Konečne máme chvíľu pre seba, ukladáme deti spať a venujeme sa sebe. Tak veľmi mi chýbal jeho dotyk, jeho pozornosť a prítomnosť, prejavy lásky a túžby. Za tých niekoľko dní mi všetko vynahradil.
Vraciame sa domov, oddýchnutí, vyláskaní a – v komore zostali pasce natiahnuté. Uff... Tak asi je konečne po tomto zlom sne.
Po dovolenke zostali dievčatá choré, jedna za druhou chytili sopeľ a mierny kašeľ. Takže sa im prázdniny predĺžili a ja sa neviem dostať k uprataniu komory. Ešte stále zo zvyku klopem na dvere, teraz však premýšľam, aký kompót vyberiem k pečenému kuraťu, prudko otvorím dvere... a... pozeráme sa s myšou na seba. Hodilo ma o dva kroky späť do kuchyne.
„Do riti!“ naštvane zahreším. To vážne nebude pokoj?! „Jakub, v sobotu vytiahneme aj tú chladničku, myši tam stále sú, už na to nemám nervy, v kuchyni sa nedá pohnúť a ja nemienim žiť v spoločnej domácnosti s myšami,“ v hlase sa mi mieša zúfalstvo, plač a vážne naštvanie, nie na Jakuba, ale na „spolubývajúcich“.
„Dobre, vypraceme to úplne,“ povie rezignovane Jakub.
Opäť tade ťaháme všetko z komory a napokon nejako vytiahneme aj chladničku. Vedľa nej stojí regál a v kúte za jeho nohou je vyhryzená diera z povale. Taká mini šmykľavka pre malé myši. Jakub tam provizórne nastrieka montážnu penu a v pondelok tam naskrutkuje plechový kút, aby sa myši už nemohli dostať do komory.
Do rána je pena vyhryzená a na lepidle chytené ďalšie dve mýšatá. Jakub si priniesol potrebné náradie a opravuje zle vyrezaný sadrokartón, ktorým myši prechádzali dnu.
Oprava je hotová, komoru začínam upratovať, umývam všetky tie označkované poháre. Vyhadzujem posledné potraviny, ktoré ešte myši načali, vysávam regály, dezinfikujem dlážky. Pre istotu sme ešte nechali natiahnuté pasce s kačacím oškvarkom.
„Už teraz bude hádam konečne pokoj, také prírastky sme nemali, ani keď sme myši chovali,“ vravím Jakubovi a zalievam kávu, keď zrazu:
Klap!
Ak vás zaujíma príbeh Jakuba a Ester, vychádza knižne A potom... prišli Vianoce.
