Čas zbaviť sa vianočných darčekov (poviedka)
Všetky psy na ulici sa idú zdivieť. Brešú, skučia, zavýjajú. Sedím s deťmi v kuchyni, obedujeme vajíčkovú polievku s hráškom a podchvíľou pozeráme z okna, čo spôsobuje ten rozruch. Staručký sused cez ulicu vyšiel na dvor v modrej čiapke s obrovským brmbolcom a tiež hľadá príčinu tohto psieho bláznenia.
Videli ste rozprávku 101 dalmatíncov a v nej scénu, ako si psy odovzdávajú správu o šteniatkach? Tak nejako je to dnes u nás. Tichučko sneží, už je aj po sviatku Troch kráľov, ale konečne to vyzerá vianočne.
Sused stále postáva pred domom, sneh mu už pocukril ramená aj modrú čiapku a hľadí dolu ulicou.
„V jeho veku a v tejto zime je ideálne stáť polhodinu na dvore,“ poviem nahlas a moje škôlkarky mi dávajú za pravdu, lebo ujo určite prechladne.
Jakub by už mal byť na ceste domov, mne sa veru nechce ani rukavicu vystrčiť do mínus desiatich stupňov, a tak volím pohodlnú taktiku.
„Kubko, prosím ťa, keď pôjdeš domov, pozeraj po ulici, či tu niečo nebehá, lebo psy z celej ulice besnejú. Pamätáš, ako pred pár rokmi behol postrelený diviak k susedom do dvora? Tak teraz tu bude hádam aj medveď…“
„Za pätnásť minút som doma, pozriem to.“
S pokojom v duši zložím telefón a pokračujeme v obede.
„Ahojte,“ ozve sa Jakub odo dverí a vkročí do kuchyne s poduškou zo stoličky pod pazuchou.
„Tak ty si ju zobral! My sme ju hľadali po celom dome. Obvinila som ich dve, že sa s ňou zase hrali a niekde ju zapatrošili.“
S úsmevom od ucha k uchu mi povie:
„Písalo to –15 °C a zabudol som si dať vyhrievaciu podušku do auta, tak aspoň toto som si zobral, aby mi zadok neprimrzol. Inak, nič som na ulici nevidel, už aj psy sú ticho.“
Započúvam sa, keď zrazu zavyjú susedove psy – dvojčence Beny a Deny – pod vývodom z digestora. Ich duet pôsobí, akoby ho spievali priamo v našej kuchyni.
Keď Jakub dojedol štyri palacinky, ktoré som mu natrela višňovým lekvárom výmenou za spravenie kávy, išiel nakŕmiť sliepky. Zimu znáša rozhodne lepšie ako ja.
„Ester, poď sa na niečo pozrieť,“ povie a ja sa postavím so srdiečkovou šálkou plnou mliečnej kávy a odcupitám za ním. Stojí pri dverách, ktoré sú do polovice presklené, a ukazuje von.
„Už viem, prečo psy šaleli.“
Pozriem von oknom a z našej rohožky na mňa hľadí čierne psíča s nastraženými uškami a hlavou naklonenou na bok.
„Aha,“ hlesnem zaskočene. „Ale nie je to vĺča, všakže?“ spýtam sa vážne, na čo Jakub teatrálne prevráti očami.
„Jasné, že nie,“ prihovára sa mi ako škôlkarke, ktorej treba vysvetliť, že kocka nepatrí do okrúhleho otvoru. „Podľa uší, očí a tvaru hlavy je to nejaký kríženec stafforda a nemeckého ovčiaka.“
Ou, vlčiak, prebehne mi mysľou. Zo všetkých plemien na svete sa k nám musí zatúlať kríženec vlčiaka – psa, ktorého mám zafixovaného ako agresívneho strážcu pozemkov, pomocníka policajtov, ktorý na povel odtrhne ruku. Nemeckého ovčiaka mám na prvom mieste v zozname plemien, ktoré nechcem mať doma. Starí rodicia mali dvoch a ani jednému som sa neodvážila hodiť šunku do voliery. Ako vraveli: „Sú ostrí.“
Jakub sa vráti do kuchyne a ide späť s miskou teplého jedla, ktoré prisťahovalcovi ponúkne. Púšťam deťom rozprávku a vytratím sa za Kubom.
„A čo s ním teraz? Chceli sme psa, ale stále nemáme plot dokončený a, teda, myslela som, že budeme mať niečo luxusnejšie, nie takého orecha,“ hovorím už psovi do tváre a škrabkám ho za uchom.
Jakub preventívne zaistí výbeh sliepok, aby sme po nich nenašli len perie.
„Zajtra donesiem z ordinácie čítačku na čipy a pozrieme, či niekomu patrí. No skôr si myslím, že je najvyšší čas zbaviť sa vianočných darčekov. Deti začali chodiť do školy, o psa sa treba postarať, nemá kto, tak ho vyhodíme niekde pri ceste…“ prorokuje Jakub.
Pozerám sa na túto „živú hračku“, ktorá, vzhľadom na svoj pravdepodobný vek štyroch mesiacov, nevystrája, neskáče, ticho sedí a pozerá na nás. Nie je zanedbaný, má čistučké uši, krásne zuby, žiadne chrasty v srsti, akurát je chudý – trčia mu rebrá aj chrbtica.
Keď sa vrátim z poriadneho mrazu do domu, dievčatá už majú vybraté, teda vymyslené meno.
„Bude sa volať Haly,“ vyhlási Terezka s úsmevom cez celú tváričku.
„Prečo Haly? Čo tak Hádes – vládca podsvetia?“
„Nie, Haly!“ odpovie rezolútne.
„Alebo Kerberos – pes, čo stráži bránu do podsvetia?“
„Nie, je to Haly,“ potvrdí aj tretí raz.
Keď Jakub vstupuje do domu, Terezka mu hlási:
„Tati, vymysleli sme meno. Mami, ako sa to volá?“
Spýta sa ma, lebo medzičasom zabudla, aké meno to vlastne vymyslela.
„Hádes,“ skúšam to na ňu.
„Nie, je to Haly!“
Do polnoci googlim všetko, čo sa týka povahy a výchovy staffordov a nemeckých ovčiakov. Ako tak študujem, postupne sa mi upravuje mienka o týchto plemenách. Sú vysokointeligentné, nesmierne učenlivé, ochranárske, ale priateľské. Ideálne k deťom, dôležitá je však správna výchova od šteniatka.
Ráno vstávam s trochu väčšou dôverou. Haly sedí pred dverami a čaká na raňajky. Keď sa Jakub vráti s čítačkou, len si potvrdzujeme, že žiadny čip nemá.
Je obed a my máme návštevu. Brat Beny otvára bránu a Haly ho ide zvedavo privítať.
„Vy máte psa?“ spýta sa prekvapene.
„Včera k nám dovandroval,“ odpoviem a vzájomne ich zoznámim.
Akosi samozrejme skonštatuje:
„Už je po Vianociach, čas zbaviť sa vianočných darčekov!“
„Vyzerá to tak,“ uzavriem a zmierujem sa s tým, že nebudeme mať psa s tromi prúžkami na riti, ako hovorí druhý brat čistokrvným psom, ale budeme mať psa, ktorý si vybral nás.
Náš vianočný darček.
