Altruizmus je skutok, ktorý je pre prijímateľa samozrejme výhodou, no pre samotného altruistu sa stáva nákladom. Prečo je však takéto správanie v prírode bežné a čo stojí za jeho pekným zovňajškom?
Už Charles Darwin si vo svojej práci O pôvode druhov z roku 1859 všimol, že včely sú schopné sebaobetovania v prípade ochrany hniezda. Takýto hrdinský skutok však nedával zmysel jeho Teórii prirodzeného výberu, v ktorej zohráva hlavnú rolu súťaživosť a prežitie toho najzdatnejšieho jedinca. Darwin nechápal ako môžu pomocou dedičnosti pretrvávať vlastnosti, ktoré nositelia samy nepredali ďalej. Na dostrel k objasneniu problému sa priblížil britský genetik Ronald Fisher, ktorý si všimol podobné javy pri výskume lariev. Zistil, že určité larvy svojou nechutnosťou dokážu odpudiť predátora. Keďže larva predátorovi nechutila, odvracia pozornosť od jej blízkych, ktorí prežijú. Gény obetovanej larvy sa tak šíria nepriamo ďalej prostredníctvom jej príbuzných.
V roku 1964 evolučný biológ W.D. Hamilton potvrdil, že prenos génov sa uskutočňuje nie len reprodukciou, ale aj príbuzenstvom. Vymedzil pojem inkluzívna fitness, ktorá sa skladá z priamej fitness (naša schopnosť reprodukovať sa) a nepriamej fitness (schopnosť našich príbuzných reprodukovať sa). Z teórie následne vyvodil tzv. Hamiltonove pravidlo, ktoré hovorí, že každý gén podporujúci altruizmus voči príbuzným, bude mať sklon sa v populácii šíriť pokiaľ náklady altruistu neprevýšia príjemcov zisk.
Toto na pohľad zložité vysvetlenie možno objasniť na jednoduchom príklade. Predstavme si skupinu primátov, ktorá práve zbiera bobule. Potichu sa k nim približuje gepard, ktorého si všimne Saša, opička, ktorá je s väčšinou skupiny príbuzná. Bez váhania vydá signál upozorňujúc tak na blížiace sa nebezpečenstvo. To však znamená, že ju gepard spozoruje a zabije. Saša síce zomiera a nemá možnosť ďalšej reprodukcie, no jej gény sa budú šíriť v populácii ďalej, vďaka jej príbuzným. Opička takýmto správaním síce znížila svoju biologickú fitness, no jej inkluzívna fitness vzrástla.
Richard Dawkins považuje príbuzenský výber ako príklad pre genocentrický model evolúcie. V jednoduchosti povedané, evolúcia je dôsledok súťaživosti génov o čo najväčšie zastúpenie v nasledujúcom genofonde. Dôležitú úlohu zohráva aj koeficient príbuznosti označený r, ktorý pojednáva o pravdepodobnosti zdedených génov. My samotní máme r vo vzťahu k samým sebe 1. K našim súrodencom 0,5 a ich deťom 0,25. Pre našich bratrancov je preto koeficient príbuznosti len na úrovni 0,125.
Čo však, ak máme dvoch bratov, koho uprednostníme? V tomto prípade bude pre nás určujúca reprodukčná hodnota a teda budúci reprodukčný potenciál brata. Potenciál rozmnožovať sa bude logicky väčší u mladšieho súrodenca a to vysvetľuje naše altruistické správanie k nemu.
Možno Vám už podľa názvu teórie napadla myšlienka párenia sa príbuzných. Takáto „superdietka“ by zdedila až 75 % génov. Ak však máme vlastného potomka (50 %) a dieťa má aj náš súrodenec (25 %), čísla sa nám vyrovnajú. Keď berieme do úvahy aj rôzne genetické problémy a vady, ktoré sa bežne vyskytujú pri párení sa blízko príbuzných jedincov medzi sebou môžeme tvrdiť, že incest je neefektívny.
My ľudia, na základe kognitívnych schopností vieme rozoznať svojich príbuzných.
No čo organizmy, u ktorých kognícia nie je natoľko rozvinutá? Áno, príroda to zariadila tak, že určití jedinci vedia rodinu identifikovať na základe pachu alebo čuchu. No vo väčšine prípadov sa zdá, že sa riadia heslom „deľ sa o potravu s tým, s kým si v hniezde". Živočích, ktorý je najčastejšie v blízkosti hniezda je pravdepodobne aj náš príbuzný. Spomínané heslo využívajú vo svoj prospech aj keď v trochu inom princípe kukučky. Tie jednoducho znesú vajíčka do cudzích hniezd a vtáky, v domnienke, že sú ich vlastné ich bez problémov vychovávajú.
V štúdii z roku 2007, sa profesor Stewart-Williams zaoberal altruistickým správaním u ľudí. Samozrejme, je známe, že ľudia sa najprívetivejšie správajú k svojim blízkym príbuzným. Výnimkou môže byť jedna kategória a tou sú priatelia.
Vedci skúmali altruizmus na základe troch škál pomoci: nízko nákladovej, stredne nákladovej a vysoko nákladovej. Účastníci výskumu mali za úlohu napísať, do akej miery pomáhajú alebo by pomohli (pri hypotetickom scenári) osobe, ktorú si vybrali. Výber sa skladal z 8 možností: brat/sestra, bratranec/sesternica, priateľ/ka, známy/a. Výsledky štúdie potvrdili všeobecné očakávania. Priateľovi sa dostalo viac pomoci v porovnaní so všetkými ostatnými osobami, avšak, ako náklady na pomoc stúpali, na rozdiel od príbuzných, ochota pomôcť priateľovi postupne klesala.
V skratke zrekapitulované, my ľudia sme ochotní pomáhať svojim priateľom, len kým nás to nestojí príliš veľa. Okrem iného, ak pomáhame nepríbuznému, čakáme, že sa nám bude revanšovať a niečo tým získame. Spravidla naša pomoc nikdy nie je zdarma. U rodiny je to ale iné, sme ochotní pomáhať. Možno, je to iba kvôli tomu, že sa správame pekne k tým, s ktorými sme vyrastali. A možno je to kvôli tomu, že sa to génom jednoducho zväčša oplatí.
Autori: Lukáš Mituník, Samuel Reľovský
Článok bol vypracovaný v rámci predmetu Evolučná psychológia.
Zdroje:
Rotkirch, A., Lyons, M., David-Barrett, T., & Jokela, M. (2014). Gratitude for Help among Adult Friends and Siblings. Evolutionary Psychology, 12(4), 147-156.
Stewart-Williams, S. (2007). Altruism among kin vs. nonkin: effects of cost of help and reciprocal exchange. Evolution and Human Behavior, 28(3), 193–198.
Foto: Retrieved from https://www.npr.org/2019/10/15/770430417/what-monkeys-can-teach-us-about-being-human?t=1615934524743
