Knižka Moji milí Slováci s podtitulom Listy rodákom o nebezpečenstvách, ktoré im hrozia, je súčasťou literárneho dedičstva po mojich rodičoch. Kniha je dnes vypredaná, v kníhkupectvách o nej nechyrovať, ak budete mať šťastie, zoženiete ju kdesi v antikvariátoch alebo na burze kníh. Tá moja vonia papierom a zatuchlinou, ale hlavne neprešpekulovanou, jednoduchou múdrosťou, vtipom a jemne provokujúcou iróniou, ktorú by sme mali my, Slováci, prijať ako dobre mienenú kritiku.
Nebezpečenstvá najväčšieho rozmeru sa totiž možno neukrývajú v Európskej únií, hlúpych politikoch ani vo farmaceutickej lobby. Najväčšou hrozbou môžu byť pre nás, Slovákov - a nepočúva sa to ľahko - mnohé vlastné, hlboko zakorenené povahové vlastnosti, zvyky a obyčaje, ktorých sa nie a nie pustiť. Je pravda, že nám mohli dlhé roky slúžiť ako prostriedok k prežitiu, dnes nimi však vedome či nevedome môžeme brániť rozvoju seba samých i národa ako celku.
Julo Satinský však svojim bystrým vtipom v kombinácií so srdečnosťou a láskavosťou poukazuje na neduhy Slovákov celkom iným spôsobom, ako to robí väčšina z nás. Namiesto osočovania či nadmerného používania hodnotiacich prívlastkov sa Slovákom prihovára prostredníctvom vtipných listov (občas si aj poplačete), v ktorých sa môžu nájsť ešte stále viacerí z nás. Nadčasová kniha, rovnako ako zlozvyky a maniere Slovákov, je aktuálna dodnes. V dovedna štyridsiatich listoch píše Satinský o všeličom, jednou z tém je napríklad naša typická, no často nefunkčná slovenská skromnosť.
Skromnosť je podľa Satinského nesprávne vysvetlená a zle používaná cnosť, ktorou sami seba pasujeme za pokorných, úctivých a slušných ľudí. O potrebe skromnosti v srdci každého človeka žiaden dišputát - avšak prehnaná skromnosť, ktorá miestami hraničí so sebaponižovaním pred ostatnými ľuďmi či národmi, sa míňa účinku. Slováci si musia posilniť svoje vetché, papierové sebavedomie, avšak jedine tak vlastnou snaživosťou, bystrosťou a láskavosťou - nikdy nie silou, nenávistnými prejavmi alebo agresivitou.
"Ak sa chcete dostať do veľkého sveta a niečo v ňom znamenať, v žiadnom prípade nemôžete i naďalej byť utiahnutí, zakríknutí, úctiví, prikrčení. Prestaňte vravieť pri dverách do hodovnej siene, kam vás pozvali, skromným tichým hláskom: "Až po vás... ďakujem... až po vás..." a potom pri hodovnom stole sluhovi: "Ďakujem, neprosím si..." Takto sa dostanete tak po Liptovský Hrádok alebo najtiaž po stanicu Zvolen-Zastávka."
Pätnásty list patrí konzervativizmu. Konzervatívne myslenie ani spôsob života nepovažujem v jeho jadre za problém, veľa konzervatívcov má však akútnu, priam až chronickú potrebu vyjadrovať sa k veciam, o ktorých evidentne vedia iba pramálo. Mnohí akoby chceli zatiahnuť ručnú brzdu a zastaviť spoločenský vývoj, ktorého dôsledky v jeho rýchlosti a komplexnosti azda nikto nevie predpovedať.
"Slovák bol najprv konzervatívec z núdze - ale potom mu to zostalo. (...) Bača mal malý tranzistor, čo-to pochytil zo sveta, ale žeby sa vyžíval v čerstvých správach - nedá sa povedať. (...) Vo svete hučala kybernetika, rodili sa prvé generácie počítačov. A u nás sa hučalo heslo: Kybernetika je buržoázna paveda! Stačilo, aby mazaný tmár hodil do pľacu heslo a ostatní sa chytili. Nikto nevedel, čo to kybernetika je, ale všetci boli proti novotám zásadne. Boli konzervatívni od prírody."
Aktuálne sa militantný konzervativizmus krásne zrkadlí v niektorých predvolebných kampaniach, ktoré mi prostredníctvom gigantických billboardov kladú osobnú otázku, či dieťa podľa mňa skutočne nepotrebuje matku a otca. Ako dieťa, ktoré hádam ako jedno z prvých na Slovensku pridelil súd do starostlivosti otcovi, môžem povedať, že dieťa potrebuje najmä pokoj, bezpečie a lásku. A je určite menej dôležité to, či mu ho zabezpečia dvaja otcovia alebo dve matky, než to, či je ohrozený jeho zdravý vývoj agresivitou alebo závislým správaním jedného z rodičov v heterosexuálnom vzťahu. Myslím si, že konzervatívnosť je spôsobená najmä strachom a neochotou akceptovať pestrosť ľudstva a individuálnych, neopakovateľných ľudských osudov.
Nadpis dvadsiateho prvého listu, O radosti z biedenia, hovorí sám za seba. Neviem, ako to máte vo vašom okolí vy, moji blízki sa však neraz veľmi ľúbia posťažovať, pováľať sa v bahníčku trápenia, čiernoty, lenivosti a rezignovanosti, za ktoré, bohužiaľ, nenesie mnohokrát zodpovednosť nikto iný, než oni sami. Akokoľvek nezmyselne to vyznieva, akoby v sebeľútosti nachádzali svoju životnú silu.
"Vy, milí Slováci, si rozmyslite, či chcete i naďalej pestovať v sebe záľubu v biede, alebo sa pridáte k národom s nápadmi. Nedajte sa zmámiť tými, čo si v biede lebedia, držte sa slovenských všadbolov, ktorí sú ochotní prizvať vás do partie. (...) Prestaňme sa provokovať k biede - hoci máme na ňu nezmyselnú chuť. Veď až takí hlúpi - prisámbohu - nie sme!"
Hádam najzásadnejšia myšlienka z celej knihy je obsiahnutá v liste číslo dvadsať päť, V ktorom je reč o tom, či čítame:
"Spisovatelia sa schádzajú po kluboch trochu zošúverení, schudnutí, zarazení. Ešte šťastie, že ich čosi pudí písať. Dobré by bolo, keby ktosi začal pudiť čitateľov čosi čítať. Lebo k čítaniu ich zatiaľ nič nepudí. Abnormálne ich pudí "nové myslenie" k počítaniu peňazí. (...) Tak sa zastavme, bratia Hrebendovia, naberme do krosien beletriu a vydajme sa na cestu za tými, čo holdujú - zatiaľ - iným rozkošiam!
Povedzte mi, čo čítate, a ja vám poviem, kto ste!
Nuž, ale keď nič nečítate? Čo vám odpovedať - kto ste?"
Konštruktívne riešenie problémov je jediný spôsob, ako urobiť či opraviť veci. Filozofovaním bez činu ešte nik nenapiekol chlieb ani nenapísal žiadnu knihu. Nápadov sú moria, problém s dokončovaním vecí má napriek tomu mnoho z nás. Je to v tom kus lenivosti i alibizmu, no zároveň je každá načatá vec zrkadlom snahy tvoriť, vôle nepremárniť svoj život v pasivite. Človek sa rozbehne, no do konca dotiahne len málo. Netreba sa za to viniť, no netreba byť ani sám k svojej lenivosti príliš zhovievavý. Môj kamarát vravieva - rozbehol som sa v ničnerobení. Udržiavať sa v pravidelnej aktivite je alfou-omegou duševného aj fyzického zdravia. Satinský si o dokončovaní načatých vecí myslí nasledovné:
"Našli sme sami seba. Bolí to. Ale dozrel čas, aby deti roľníkov načali svoje vlastné polia, deti živnostníkov načali svoje vlastné živnosti a všetky naše deti spoločne načali Európu. Všetko je už načaté - teraz to treba dokončiť. Zbaviť sa pocitu, že dokončovať to bude niekto iný. Zbaviť sa pocitu, že sme dostali nápad a ten stačí. Musíme dostať pocit, že všetko treba dokončiť. Je to zdanlivo nezmyselné slovné spojenie slov - musieť dostať pocit - ale bez toho momentu to nejde. Vojak musí dostať pocit, že vojnu vyhrá, žena pocit, že porodí zdravé dieťa, Japonec musí dostať pocit, že tromfne Američana, a Slovák pocit - že všetko treba dokončiť!"
Dobrý pocit z dokončenej práce. Marí sa mi, že toto slovné spojenie už použila jedna sieť predajní stavebnín ako súčasť svojej reklamnej stratégie. Každý, kto kedy čo i len drobnú vec či nápad dotiahol dokonca - upratal byt, uvaril večeru, poskladal počítač, transplantoval pľúca alebo naprogramoval aplikáciu, mi dá za pravdu. Každý produkt je však výsledkom tvrdej práce.
"Vyjdime bránou na slnko a ponorme sa do davu pracujúcich. Veľmi mi chýba v novej demokracii pracujúci človek. Naozaj pracujúci. Taký, čo celý deň nelieta za novinkami v politike, v parlamente - ale pracuje. Zasklí okno, upečie chlieb, položí asfalt, dodá deťom v škole chuti do učenia... Som optimista. Verím, že sa postupne vytvorí pracujúca väčšina. Zmĺknime, vráťme sa o tých pár schodov hore na prízemie a otvorme bránu do slnka. Inak to tu naozaj začne páchnuť sírou..."
A nakoniec - ako vnímam môj národ ja? Máme v sebe oheň no akosi sa bojíme skutočne (a hlavne rozumne) sa rozohniť - na verejnosti, v škole, na pracovisku. Mlčíme ako ryby, kypí v nás hnev, nedajbože vyjadriť sa, povedať svoj názor mimo diskusné fórum, diskutovať v prítomnosti opozície, dovolávať sa svojich práv. Už v škole nás učia, že sme niktoši, deti, hlupáčikovia, že mlčať je lepšie, ako oponovať. Robí nám problém akceptovať druhých, ale i seba samých. My, Slováci, sme skutočne láskaví, pohostinní a srdeční ľudia - no často krát až vtedy, keď pre nás predstavuje naša vlastná láskavosť výhodný obchod. Rovnako som si za svoj krátky život stihla všimnúť, že si my, Slováci, zvykneme radi zamieňať pojmy s dojmami. Často a veľmi radi zamieňame cit k tradíciám s trpkosťou a odmietavým postojom k cudziemu, konzervatívnosť si pletieme s nenávisťou, mýlime si pevné presvedčenie s fundamentalizmom a nakoniec, myslíme si, že nové vedomosti a múdrosť nadobudneme počas konšpirovania s kamarátmi pri pive.
Ale inak sme veselí, duševne pružní, občas pravdivo a čisto dobrosrdeční, kamarát z Česka vraví - takoví více sluneční, jako my. A na tom sa dajú stavať celkom pekné veci, no nie?
Reagovať na takéto jemné ohryzkávanie našej kolektívnej morálky a svedomia sa dá rôznymi spôsobmi. Môžeme sa ofučať, brániť, vrčať a prskať sliny na monitor - to by bolo vskutku také slovenské. Ale je tu aj druhá možnosť - môžeme sa zastaviť, nahliadnuť do nášho vnútra a popremýšľať, v čom všetkom mal Július Satinský pravdu. Bez prehnanej a sebaponižujúcej skromnosti objavovať, kde všade je možnosť zlepšiť sa a dozrieť; na druhej strane však nezabudnúť priznať si s úctou všetky pozitívne stránky a hodnoty, ktoré ako národ či jednotlivci máme. Ktovie, možno prídeme v takejto hromadnej meditácií na kopu zaujímavých zistení. Som totiž presvedčená, že niet múdrejšieho od toho, kto si prizná v prvom rade vlastnú nedokonalosť.
